Tunel Big Bull

V novinách sa v auguste roku 1905 a 1906 objavili správy o tom, že pracovníci železníc v tuneli Big Bull vo Virgínii, ktorý bol súčasťou železničnej dráhy Norfolk & Western, zažívajú nevysvetliteľné javy. Železničiari pritom dlhé roky od miestnych, ktorí bývali neďaleko, počúvali historky o tom, že z tunela sa ozývajú podivné hlasy a zvuky, z ktorých vstávajú vlasy dupkom.

Poobede 17. júla 1905 šiel tunelom nákladný vlak pod vedením pracovníkov Callawaya a Kernsa. Vlak však náhle zastal, len čo sa posledný vozeň vynoril z druhého konca tunela. Signalista menom John Perry bežal späť do tmy, aby sa postaral o bezpečie na trati a zabezpečil vlak pred zrážkou s iným vlakom. No Perry v tuneli dlho neostal a keď sa vrátil do rušňa, vyzeral veľmi vydesene a tvrdil, že v tme počul zvuky, ktoré nemohol vystáť. Callaway a Kerns sa s ním do tunela vrátili a zastavili sa presne na mieste, kde Perry údajne počul zvláštne zvuky.

Ako všetci traja neskôr potvrdili, netrvalo dlho, kým sa prízračné zvuky ozvali znovu. Priamo z murovanej steny sa vraj ozývali príšerné stony podobné mužovi v extrémnych bolestiach. Všetkým z desivých zvukov nabehla husia koža a pocítili zimomriavky, až kým sa nakoniec neozval Callaway. "Čo chcete?" spýtal sa ducha. Na ich prekvapenie, odpoveď prišla okamžite: "Odstráňte z môjho tela tú strašnú záťaž." odvetil hlas, ktorý vychádzal priamo zo steny. Traja svedkovia, ktorí sa od zdesenia ledva vedeli pohnúť, sa zhodli, že hlas patril človeku s ťažkým bremenom na hrudi, ktorý prežíva veľké bolesti. Potom hlas vyslovil ešte jednu údesnú vetu: "Oni pijú moju krv."

Železničiari však potom rýchlo usúdili, že je čas opustiť tunel a ponáhľali sa späť do vlaku. Po krátkej porade vznikli teórie o tom, že v dutine steny sa zrejme ukryl nejaký vtipkár a robil si z nich srandu. V stene sa však neskôr nenašli žiadne dutiny, kde by sa mohol skryť človek. Muži sa neskôr zhodli, že hlas nemohol pochádzať od človeka z mäsa a kostí. Zistilo sa, že v tuneli zahynuli minimálne traja ľudia. Roku 1901 napríklad strojvedúci menom Robert Lemon zomrel pri nehode, pri ktorej si rozdrvil lebku a roku 1904 zas z vlaku spadol signalista, ktorý na následky zranení taktiež zomrel. Sprievodca menom Hall, ktorý roku 1903 pomáhal pri klenutí tunela, potvrdil, že v tuneli straší a že zvuky, ktoré sa v ňom ozývajú, nemajú žiadne racionálne vysvetlenie. Viacero ďalších železničiarov strašidelné historky iba potvrdilo a tunel je stále dostupný i dnes. Sú v ňom stále uväznené duše mŕtvych železničiarov, ktorí v ňom prišli o život?