Robert - živá bábika

Ako už všetci vieme aj z príbehov o neslávne známom ostrove bábik, aj obyčajná detská hračka sa môže stať predmetom nočných môr. Príbehy o strašidelných bábkach, ktoré žijú vlastným životom, sú celkom bežné, no i tak je tu jeden, ktorý stojí nad všetkými ostatnými. Bábika s hrôzostrašnou reputáciou menom Robert je vraj posadnutá zlými duchmi a príbeh, ktorý sa k nej a jej bývalému majiteľovi viaže, vyvoláva zimomriavky.

Na konci 19. storočia sa Thomas Otto a jeho rodina presťahovali na Floridu do vily v štvrti Key West. Rodina bola známa hlavne vďaka tomu, že sa často správala hrubo k svojim sluhom, a práve pri jednej žene z Haiti sa začína príbeh o desivej bábike. Rodina si ženu najala, aby sa starala o ich syna Roberta. Jedného dňa však pani domu zbadala, že slúžka vzadu na záhrade praktikuje čiernu mágiu voodoo, a tak ju hneď prepustila. Predtým, než v roku 1906 odišla, dala slúžka Robertovi bábiku v životnej veľkosti, ktorá bola vysoká takmer meter, bola vypchatá slamou, oči mala z gombíkov a vlasy na jej hlave boli údajne ľudské, pričom niektorí vraveli, že boli Robertove. Bábiky boli v tej dobe bežnou vecou, no táto sa pre Roberta stala špeciálnou. Pomenoval ju podľa seba, obliekal ju do svojich šiat a bábka sa preňho stala skvelým spoločníkom. Bral ju so sebou do mesta na nákupy a dokonca zaujala aj miesto pri rodinnom stole. Tento nevinný detský vzťah k hračke sa však čoskoro mal podivne zvrtnúť.

Keď Robert trocha vyrástol, vyhlasoval, že chce, aby ho ostatní volali Gene (jeho celé meno bolo Robert Eugene Otto). Tvrdil, že Robert je meno jeho bábky, nie jeho samotného. Rodičia Genea počuli, ako sa často hore v izbe s bábkou rozpráva. Hovoril pri tom svojím detským hlasom, na čo bolo počuť odpovede, ktoré vyslovoval oveľa hrubší hlas. Rodičia verili, že sám Gene svoj hlas prispôsobuje bábike, no neskôr sa obávali, že bábka mu naozaj odpovedá. Niekedy bol Gene odrazu rozrušený a jeho matka ho následne našla ako sa krčí v rohu izby, pričom Robert bol posadený na stoličke alebo na posteli. A to bol iba začiatok.

Susedia tvrdili, že keď rodina nebola doma, videli bábiku, ako sa pohybuje v oknách. Objekty a nábytok v izbách boli uprostred noci nachádzané rozhádzané na zemi, Geneove hračky boli roztrhané a rodina odprisahala, že z izby vychádzal podivný chichot. Vždy keď sa to stalo, Gene iba kričal: "Za to môže Robert!" Chlapec si vždy odniesol trest, no i tak trval na tom, že za všetko môže jeho bábika. Niektorí hostia dokonca tvrdili, že videli, ako bábika mení výraz tváre. Keď zmätok v dome narastal, rodina prepúšťala a najímala stále nových sluhov a slúžky. Potom im však ich teta povedala, že je čas konať a bábiku Geneovi vzali a umiestnili ju do krabice na povale. Tam podivná hračka odpočívala dlhé roky.

Po smrti otca Gene ostal bývať v dome so svojou novou ženou. Stal sa z neho výtvarník a známy podivín a vedel, že dom je priestranný a vhodný pre jeho prácu. Keď na povale našiel jeho obľúbenú hračku z detstva, znova sa k nej pripútal, ako keď bol ešte chlapec. Bral ju znova všade, kde s manželkou šli a Robert dokonca sedel vo svojej malej stoličke pri manželskej posteli. Geneovej žene sa to však nepáčilo a ostro protestovala, až nakoniec sama bábiku vyniesla naspäť na povalu. Gene sa však svojho obľúbeného Roberta tak ľahko nevzdal a dohodli sa, že bábka bude mať svoju vlastnú izbu vo vežičke viktoriánskeho domu. Povráva sa, že Geneova manželka sa nakoniec zbláznila a umrela z nezistených príčin. Gene ju v roku 1974 nasledoval.

Po majiteľovej smrti sa Robert znova dostal na povalu. Do domu sa nasťahovala nová rodina, ktorá mala 10-ročnú dcéru, ktorá si Roberta privlastnila. Onedlho však dievča začalo uprostred noci kričať a vystrašene tvrdilo, že bábka chodí po izbe a dokonca sa ju pokúša napadnúť. Dokonca i po 30 rokoch žena v rozhovoroch tvrdila, že sa ju bábika ako malú pokúšala zabiť. Robert vraj ľudí niekedy dokonca zamykal na povale a ľudia často počuli desivý smiech, ktorý vychádzal z izby vo vežičke. Bábku taktiež svedkovia stále nachádzali na inom mieste, akoby sa sama pohybovala po dome. Robert nakoniec skončil za sklom v múzeu v Key West, no zdá sa, že ani tam sa jeho diabolské pôsobenie nekončí. V múzeu pracovníci zažili viacero nevysvetliteľných javov a návštevníci často tvrdia, že bábika sa pred nimi pohla. Kolujú dokonca legendy, že turisti sa Roberta musia slušne opýtať, či si ho môžu vyfotografovať. Ak bábika pohybom hlavy naznačí, že nesúhlasí, a jedinec si ju aj tak odfotí, on a jeho rodina budú bábkou prekliati.