Diablove stopy

V roku 1855 sa v anglickom Devone objavila "nemožná" záhada, ktorá nemala obdoby. Počas hustého sneženia sa cez noc v snehu objavili podivné stopy, ktoré sa tiahli na stovky kilometrov cez krajinu a prechádzali cez hrubé múry alebo príliš úzke miesta. Pôvod týchto "diablových stôp" bol vysvetľovaný rôzne, od balónov a netypických výkyvov počasia až po pôsobenie temných síl. Navštívila vtedy azda Devon akási pekelná bytosť?

V noci 8. februára 1855 husto snežilo a krajinu Južného Devonu rýchlo pokryla vrstva čerstvého snehu. Ľudia, ktorí si ráno privstali, sa však stali svedkami niečoho zvláštneho. Našli totiž mnoho stôp po kopytách, ktoré sa tiahli v jednej línii do takej diaľky, akú by žiadne zviera za jednu noc prekonať nemohlo. Stopy naviac prechádzali aj vysokými kamennými múrmi a objavovali sa na druhej strane, akoby im nič nestálo v ceste, pričom sneh navrchu ostal neporušený. Niektoré prechádzali aj cez strechy či cez širokú rieku a objavili sa i tvrdenia, že stopy boli nájdené v takých úzkych priestoroch akými boli odkvapové rúry.

Z fenoménu sa rýchlo stala senzácia, ktorá v časoch, kedy ľudia verili v rôzne tajomné a nevysvetliteľné javy, vyvolala mnoho rozruchu. Istý prírodovedec sa rozhodol stopy preskúmať detailnejšie. Zistil, že vzdialenosť medzi každou jednou je asi 24 cm a že podľa ich rozloženia musel tvor, ktorý ich vytvoril, chodiť po dvoch nohách. Jeden kňaz čoskoro vyhlásil, že stopy patria iste diablovi, ktorý sa zakráda krajinou a hľadá hriešnikov, no ostatní to prisudzovali iba poverám. Napriek tomu však miestni ešte niekoľko dní žili v neistote a obavách a čakali, či sa záhadné stopy vrátia. Nestalo sa tak však a onedlho sa fenomén dostal do viacerých známych novín, akými boli napríklad The Times. To do prípadu vnieslo viac úvah, keďže sa oň začali zaujímať aj vedci a odborníci.

Novinári špekulovali, že z nejakej súkromnej zoo zrejme utiekol klokan, avšak klokanie stopy neboli nijak podobné tým v Devone. Zoológovia tiež navrhovali jazveca, pričom netypický tvar stôp prisudzovali iba odmäku. To sa však nezdalo ako uspokojivé vysvetlenie, no objavili sa aj ďalšie a ešte nezmyselnejšie. Niektorí tvrdili, že ide o labute, vydry, medvedíky čistotné, či dokonca o balón, z ktorého pri lete viselo lano a tak do snehu spravilo dlhú stopu. Ktoré zviera by sa však dokázalo za jednu noc presunúť tak ďaleko? A ako mohol jazvec či klokan prekonať vysoké múry a odkvapové rúry? Ukazuje sa však, že tento prípad nie je ojedinelý. Istý spisovateľ z 13. storočia spomína udalosti z roku 1205, keď sa našla podivná stopa kopyta po silnej búrke. Na prípad z Devonu sa po čase zabudlo, až kým ho známy záhadológ Charles Fort vo svojej knihe "Book of the Damned" z roku 1917 znova neotvoril. I tak sa však nikdy tento bizarný jav nepodarilo uspokojivo vysvetliť. Realisti si s ním zrejme vôbec nelámali hlavu, no poverčiví ľudia v Devone si iste stáli za svojím.