Skaza lode Joyita

V októbri 1955 sa obchodná loď s názvom Joyita vybrala zo samoánskeho prístavu Apia na dvojdňovú cestu na ostrovy Tokelau, vzdialené asi 430 kilometrov. Na palube sa nachádzalo 25 ľudí, zahŕňajúc i doktora, rodinu s dvomi deťmi a istého podnikateľa. Náklad lode bol zložený zo stavebného dreva, zdravotníckych zásob a prázdnych sudov na olej. O štyri dni na to prístav v Tokelau vyslal správu, že loď do cieľa nedorazila. Pritom však nebol vyslaný žiaden núdzový signál – Joyita proste zmizla.

Joyita mala z prístavu Apia vyraziť už napoludnie 2. októbra 1955, no kvôli problémom so spojkou sa odchod predĺžil o jeden deň. 3. októbra tak loď vyrazila iba s jedným funkčným motorom. Na palube sa nachádzalo 16 členov posádky a 9 pasažierov a predpokladalo sa, že plavba zaberie 41 až 48 hodín. Loď teda mala na Tokelau doraziť 5. októbra a prevziať náklad kokosu. Keď sa tak nestalo, operátor v prístave Fakaofo ohlásil meškanie. Medzitým však nikto v okolí nezachytil žiadne núdzové volanie, ktoré by mohlo pochádzať z Joyity. Začala sa teda veľká pátracia akcia. Behom šiestich dní, od 6. do 12. októbra, bola oblasť rozlohy približne 260 000 kilometrov štvorcových intenzívne prehľadávaná, pričom na pomoc prišli i posily z leteckej základne Nového Zélandu. Po lodi sa však zľahla zem.

O 5 týždňov neskôr, 10. novembra, kapitán obchodnej lode Tuvalu Gerald Douglas našiel Joyitu pri ostrove Vanua Levu, teda približne 1000 kilometrov od miesta jej pôvodnej trasy. Loď bola čiastočne pod vodou, naklonená na jeden bok, a po pasažieroch ani posádke nebolo ani stopy, i keď rádio bolo naladené na núdzovú frekvenciu. Chýbali taktiež 4 tony nákladu. Loď bola na viacerých miestach poškodená, okná boli vybité, zdvíhací mostík odlomený a plátno, ktoré krylo palubný prístrešok, bolo stiahnuté dozadu. Na lodi sa nachádzala malá loďka a 3 záchranné člny, no všetky chýbali. Motor na pravoboku bol zakrytý matracmi a spojka bola stále v prevádzke, čo značilo, že loď sa plavila ďalej s jedným funkčným motorom. Elektrické hodiny napojené na generátor sa zastavili v čase 22:25 a spínače svetla boli spustené, čo značí, že podivné udalosti sa museli stať v noci. Lodný denník a navigačné prístroje na lodi chýbali. Našla sa tiež doktorská taška, v ktorej sa našli štyri krvavé obväzy.

V nádrži lode bolo stále dosť benzínu, podľa čoho sa vyrátalo, že loď prešla asi 391 kilometrov. I keď bola už čiastočne potopená, stále bola schopná plavby, čo musel istotne vedieť i kapitán. Keď loď odtiahli do prístavu, zistilo sa, že rúry boli tak hrdzavé, že cez ne začala pretekať voda. Prečo by však posádka loď opustila 80 kilometrov od cieľovej stanice a vystavovala sa nebezpečenstvám oceánu v záchranných člnoch, keď loď bola ešte schopná plavby?

Začali sa vynárať rôzne teórie o tom, čo sa mohlo 25 ľuďom na palube prihodiť. Vravelo sa o tom, že niekto z posádky, pravdepodobne samotný kapitán, bol zranený, čo by dokazovali krvavé obväzy. Keď sa loď začala potápať, ostatní potom spanikárili a opustili ju. To však nevysvetľuje chýbajúci náklad. Druhá, značne podporovaná teória, hovorila o Japoncoch, ktorí vraj loď napadli, posádku zabili a telá hodili do mora a ukradli náklad. Vďaka napätiu, ktoré stále po vojne viselo vo vzduchu, túto teóriu mnohí podporovali. Taktiež sa vyskytli špekulácie o tom, že po tom, čo sa loď začala potápať, pasažieri kapitána presviedčali, aby sa vrátil, no ten veril, že loď vydrží a tak šiel ďalej. Nasledovala vzbura, po ktorej bol kapitán zbavený velenia a posádka opustila potápajúcu sa loď. Žiadna z týchto teórií sa však nikdy nepotvrdila a vďaka neobvyklým dôkazom a nejasným stopám osud posádky lode Joyita ostáva zahalený rúškom tajomstva.