Jedným z obydlí, ktoré pravidelne prinášalo svojím majiteľom nešťastie, bolo Kelvedon Hall. Tento zámok zo 16. storočia sa nachádza v Essexe asi 50 kilometrov od Londýna. Dom započal svoju púť nešťastia v roku 1934, kedy bol na krátku dobu premenený na kláštornú školu. Hneď v prvom roku, kedy budovu prevzali sestry rádu sv. Michala, došlo k mnohým nevysvetliteľným nehodám a požiarom. Prvé zomrelo dieťa, ktoré spadlo na ihrisku a dostalo otravu krvi. O niekoľko týždňov zomrela jedna žiačka na krvácanie do mozgu. Nešťastie potom pokračovalo aj v ďalších mesiacoch: v septembri sa v zámockom rybníku utopila sestra Premauesi a o dva týždne zomrelo ďalšie dieťa na zápal pľúc. Mníšky sa len modlili za to, aby ich smola opustila, no nešťastiam ešte nebol koniec.
Na konci októbra vypadla z tretieho poschodia pani Margaret Gallivan, ktorá tu bola na návšteve, a zabila sa. Súdne vyšetrovanie nedospelo vo veci nešťastnej ženy k žiadnemu záveru, ale sestry si boli isté, že jej smrť mali na svedomí temné sily. Behom týždňa zavrela matka predstavená celú školu a odsťahovala mníšky preč. Miestne noviny citovali jej názor, že na tom mieste je niečo "zlé a strašné". Dodala tiež, že ostatné mníšky túto energiu cítili tiež. Predtým, než bol zámok roku 1937 predaný rodine Channonovcov, ho však ešte navštívil rímskokatolický exorcista. Jeho nový majiteľ, sir Henry "Chips" Channon, poslanec Dolnej snemovne, tu okamžite tiež pocítil neurčité negatívne vibrácie. Požiadal preto biskupa z neďalekého Brentwoodu, aby budovu požehnal. Možno to na istú dobu pomohlo, pretože sir Henry sa nakoniec dožil vysokého veku. Keď však dom zdedil jeho syn Paul Channon, kliatba sa znovu ozvala.
V roku 1986 bola Channonova dcéra Olivia nájdená vo svojom študentskom byte, ako umiera na otravu koktailom z alkoholu a heroínu. Nasledujúci škandál Channona pripravil okrem dcéry aj o kariérny postup. Smola sa však vraj rozšírila aj na jeho povinnosti ministra dopravy. Počas jeho nasledujúcej kariéry ho prenasledovala séria podivných tragických nehôd z celého Spojeného kráľovstva, ktoré vyvrcholili tromi najväčšími haváriami na prelome rokov 1988 a 1989. Jeho politická povesť sa zhoršovala, a tak Channon využil parlamentnú debatu v roku 1989 na to, aby znovu nastolil dôveru v systéme verejnej dopravy. V tej istej chvíli, kedy v parlamente povstal, sa však v Glasgow zrazili dva vlaky. Pri nehode zomrelo a bolo zranených viac ako 50 ľudí. Channona nakoniec onedlho odvolala Margaret Thatcher, aby tak dokonala jeho nešťastie.
Kelvedon Hall predstavuje typický príklad prekliateho domu, no nie je vôbec jediným. Iné nešťastné sídlo získala na jar roku 1972 vdova Penelope Gallencault (podobnosť mena s Margaret Gallivan?). Nachádzalo sa na brehu Temže v dedinke Bray v Berkshire a dnes je známe pod názvom Oakley Court. Tento dom vyzeral na pohľad prívetivo, no priatelia vdovy rýchlo zistili, že v dome nemôžu spávať. Opisovali, že miestnosti sa vyznačujú chladnou, neprívetivou atmosférou. Pani Gallencault nepotešilo, keď sa dozvedela, že sa tu kedysi natáčali lacné britské horory štúdia Hammer Horror Films. Skutočná hrôza však ešte len mala prísť. Behom nasledujúcich dvoch rokov ženu doslova prenasledovalo nešťastie a smola. Najskôr v jej záhrade našli telo jej suseda, ktoré tam ležalo už týždeň. Ďalší mesiac našli jednu z jej mačiek, ktorá mala zlomené väzy. Potom sa behom jedného mesiaca utopili obaja jej maloletí synovia, každý pri inej príležitosti. Charlesa našli vo vani, mladší Richard zas preliezol detskú ohrádku a spadol do rieky, ktorá pretekala za domom. Mladá vdova už bola na pokraji zrútenia, no podivným udalostiam ešte nebol koniec.
Presne na tom istom mieste, kde zomrelo v rieke mladšie dieťa, nasledujúceho týždňa prúd vyplavil telo nejakého muža. Na ďalší rok zas na tom istom mieste prišiel o život pádom do rieky jeden hosť. Niet preto divu, že pani Gallencault začala o svojom dome hovoriť, že priťahuje zlo. Miestneho kňaza, reverenda Sebastiana Jamesa, priviedli udalosti k domnienke, že dom sa možno kedysi využíval na rituály čiernej mágie. Polícia si tiež uvedomovala záhadnú povahu vecí. Jeden starší dôstojník totiž pripustil, že si tiež všimol neopísateľnú tajuplnosť tohto miesta. Vyšetrovatelia si mysleli, že úmrtia neboli vecou náhody, no neexistoval žiaden dôkaz o tom, ktorý by to potvrdil. Predstavitelia zákona teda najskôr iba strácali čas, keďže sa dá pochybovať o tom, že by bolo možné vinníka - ak nejaký bol - dostať za mreže.
Oakley Court
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára