V júni 1946 sa rodina nemeckých emigrantov, ktorí sa volali Schreyovci, usadila v malom byte v bavorskom meste Lauter. Schreyovci nemali vlastné deti, a tak si predošlého roku adoptovali dve dievčatá, ktorých rodičia zahynuli pri bombových útokoch počas druhej svetovej vojny. Rodina sa v Lauteri rýchlo zabývala, no rodičia si čoskoro všimli, že osobnosť staršieho dievčaťa, ktoré sa volalo Edith, sa mení alarmujúcim spôsobom. Edith bola vždy pokojná a tichá, ale odrazu sa začala správať vzdorovito a zlostne, mávala zlé nálady a prudké návaly hnevu, až sa jej adoptívni rodičia začali obávať o jej zdravý rozum. Onedlho sa však ukázalo, že neobvyklé správanie má akosi nadprirodzený pôvod.
V jeseni dievča začalo upadať do stavov podobných tranzu, ktoré niekedy trvali aj niekoľko dní. V rôznych izbách sa pritom začali objavovať veľké mláky moču a hromady exkrementov, ktoré rodičia spočiatku spájali s podivnými náladami dievčaťa. Táto možnosť však bola vylúčená, keď sa zapáchajúce látky objavovali v takých množstvách, že by ich po sebe nemohli zanechať ani obe ich adoptívne dcéry. Situácia sa zhoršila, keď do tranzu začala upadať aj mladšia Irma a začala sa oddávať podobnej ľahostajnosti ako jej sestra. V tej dobe Schreyovci zistili, že mnoho domácich potrieb, vrátane pier, žiletiek či ťažkých železných pilníkov, je rozbitých na kusy bez zjavnej príčiny. Jedlo ako paradajky či iná zelenina vylietavalo zo zavretej komory a písací stroj, ktorý patril matke dievčat, začal sám od seba písať dlhé správy, ktoré nedávali zmysel alebo mali obscénny obsah. Pokračoval v tom dokonca po tom, čo bol zamknutý v kufríku.
Raz sa stalo, že dievčatá porezal nejaký neviditeľný predmet, pravdepodobne to boli tupé nožnice. Vtedy sa už neporiadok zmenil na násilie. Dlhé copy dievčat odrazu spadli na podlahu a na hlavách im ostali krvavé rezné rany. Po jednom závažnom útoku dokonca musela byť malá Irma hospitalizovaná. Keď sa lekári o celom prípade dozvedeli, kontaktovali známeho parapsychológa a zakladateľa "Inštitútu pre okrajové oblasti psychológie a duševnej hygieny" profesora Hansa Bendera. Keď Bender rodinu navštívil a vypočul si všetko, čo sa v ich byte deje, odchádzal presvedčený, že Schreyovci sa stali obeťou náladového ducha. Domnieval sa, že v tomto prípade sa nedá robiť nič, iba čakať, kým dievčatá dospejú do puberty.
Benderovo proroctvo sa nakoniec ukázalo ako správne. Keď dievčatá vyrástli, výtržností v ich dome postupne ubúdalo, a keď staršie dievča dosiahlo veku 16 rokov, strašenie prestalo úplne. Profesor Bender sa štúdiu lomoziacich strašidiel venoval cez 40 rokov. Zistil, že skoro každý prípad sprevádzajú dva najbežnejšie javy – zvuky s charakterom nárazu, čiže rôzne klopanie, búchanie, treskot; a premiestňovanie neživých predmetov, či už posúvaním, vzduchom, alebo dokonca dematerializovaním. Stávalo sa pritom často, že vrhané predmety sa akoby zázrakom nepoškodili. V jednom prípade bol Bender svedkom toho, ako sú šálky vrhané oproti stene s nadľudskou silou, a aj napriek tomu na nich neostal ani škrabanec. Vo väčšine prípadov však klasicky dochádzalo k deštrukcii predmetov. Tieto skutočnosti svedčili podľa Bendera o tom, že neznáma inteligencia sa neporiadkom, ktorý spáchala, iste baví.
Činnosť deštruktívnych duchov prirodzene spôsobí medzi obyvateľmi paniku a obavy. O niekoľko dekád neskôr sa profesor Bender stretol tvárou v tvár s inou bytosťou, ktorá bola rovnako nebezpečná ako v prípade Schreyovcov. V novembri 1980 boli lekári upozornení na vážny stav mladej ženy v domácnosti menom Carla, ktorá pochádzala zo Španielska a žila v Mulhouse na západe Francúzska. Táto nešťastná žena sa stala predmetom záujmu ducha, ktorého činnosť naháňala hrôzu. Carla bola vystavená sérii brutálnych útokov, ktoré sa často končili množstvom hlbokých rán. Rany sa jej pritom samé otvárali na ramenách či na stehnách. Pravidelne tiež trpela pocitom, akoby ju niekto z celej sily udrel do žalúdka.
Lekári boli spočiatku presvedčení o tom, že žena si svoje zranenia spôsobuje sama, no profesor Bender so svojím tímom bol onedlho presvedčený, že vo veci sú zapojené nadprirodzené sily. Členovia výskumnej skupiny nemeckých parapsychológov sa stali svedkami toho, ako sa na koži ženy objavovali odtlačky zubov a iné zranenia. Počas pobytu v dome im tiež niekto pravidelne ničil filmy a kazil techniku. Teplomery uprostred noci ukazovali teplotu 27 stupňov Celzia, a to aj napriek tomu, že vonku bolo 20 stupňov pod nulou a v dome bolo vypnuté topenie. Neskôr boli zaznamenané ďalšie extrémne teplotné výkyvy a na ukazovateli teplomera si vyšetrovatelia všimli, že má rozbité vodorovné čiarky, čo sa v praxi nedá nijak dosiahnuť.
Bender spočiatku zastával teóriu, že v tomto prípade sa jedná o psychokinézu, teda že javy sa dejú vďaka psychickej energii, ktorú uvoľňuje mladá žena z mysle nevedomky. Po čase však začal veriť, že v dome ženy sa vskutku usídlila akási zlomyseľná samostatná bytosť. Snažil sa nakoniec s bytosťou nadviazať spojenie pomocou sklenenej gule, čo je obdoba špiritistickej tabuľky s abecedou (doska Oujia). Čoskoro sa podarilo spojiť s bytosťou, ktorá si hovorila Henry. Duch sa onedlho začal aj objavovať, väčšinou v podobe hrozivého prízraku, ktorý prechádzal stenami a zavretými dverami. Určenie totožnosti prízraku však prítomným nijak nepomohlo a nedonútilo ho, aby odišiel. Carla a jej manžel Thierry boli nakoniec roku 1981 nútení odsťahovať sa a svoj dom nechali prázdny až na nevítaného hosťa.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára