Ostrov mŕtvych bábik

Labyrint vodných kanálov mexického okresu Xochimilco skrýva jedno znepokojujúce miesto. Na jazere Teshuilo leží malý ostrov, ktorý však už z diaľky dáva o sebe vedieť, že na ňom čosi nehraje. Zo stromov tohto ostrova visia tisíce zlovestne vyzerajúcich bábik v rôznych stupňoch rozpadu. Ich neživé telá a končatiny sa hojdajú vo vetre a v noci vraj bábiky ožívajú, keďže sa o nich vraví, že sú posadnuté duchmi. Za týmto bizarným miestom stojí jeden nemenej podivný príbeh.



V päťdesiatych rokoch sa na tento bezmenný ostrov nasťahoval tulák menom Don Julian Santana Barrera, keďže v ňom videl perfektné miesto pre svoj pustovnícky spôsob života. Nevedel však, že k ostrovu sa viažu tak trocha temné legendy. V dvadsiatych rokoch sa vraj pri ostrove hrali tri malé dievčatá, pričom jedna z nich spadla z móla a utopila sa v tmavých vodách kanálu. Miestni potom tvrdili, že duch nešťastného dievčaťa ostal pripútaný k ostrovu. Ostrov si tak získal povesť prekliateho miesta a málokto sa naň odvažoval vstúpiť, zvlášť v noci.

Keď sa teda po rokoch na ostrov nasťahoval Julian, duch dievčaťa sa mal konečne s kým pozhovárať. Julianovi vraj povedala o tom ako umrela a požiadala ho, aby jej na ostrov priniesol nejaké bábiky, aby sa mal s čím hrať, pričom dodala, že bábiky pomôžu odohnať zlých starovekých duchov, ktorí sa zakrádajú okolitými kanálmi. Julian zjavne ducha počúvol a začal prehľadávať okolie a vždy keď narazil na odhodenú bábiku, ako sa plaví vo vodách kanálu, priniesol ju na ostrov a zavesil na strom.

Po mnoho rokov bolo jazero opustené a Julian si nažíval na svojom kúsku zeme, obrábal pôdu a pestoval si rôzne plodiny, a neustále pridával nové bábiky na stromy. Potom, roku 1990, bola oblasť Xochimilco vyhlásená za národné dedičstvo a bol vypracovaný plán na vyčistenie kanálov a zavedenie vodnej prepravy. Onedlho už okolo ostrova často premávali lode.

O Julianovi sa vo všeobecnosti hovorilo, že je to čudák a blázon, ktorý si zhromažďuje bábiky, pretože si myslí, že sú to ozajstné deti, a snaží sa ich priviesť k životu. Neskôr však ľudia zistili, že je to len neškodný starý muž s netypickými záľubami. Ostrov vďaka stovkám bábik rýchlo dostal prezývku La Isla de las Muñecas , teda Ostrov bábik. Podľa Juliana však žiaden konkrétny počet hračiek nedokázal ducha dievčaťa uspokojiť. Množstvo bábik sa rozrástlo na tisíce a pokrývali každý meter štvorcový ostrova. Julian dokonca postavil skromný prístrešok, ktorý mal predstavovať akúsi svätyňu pre špeciálne bábiky.

V apríli roku 2001 Julian so svojím synovcom Anastasiom chytali ryby pri ostrove, keď sa Julian zmienil o hlasoch, ktoré naňho hovoria z vôd kanálu a lákajú ho, aby šiel za nimi. Dodal, že hlasy počul často a stále im odolal. Muži pokračovali v rybárčení, až pokým si Anastasio odskočil, aby si niečo vybavil. Keď sa však vrátil, našiel svojho strýka ako pláva tvárou dolu vo vode, na mieste, kde sa v dvadsiatych rokoch utopilo dievča. Poddal sa nakoniec osemdesiatročný muž vábeniu tajomných hlasov z vôd?

Aj napriek Julianovej smrti bábiky stále strážia ostrov ako jediní neživí obyvatelia. V ich útrobách si našli skrýše pavúky a hmyz a pridali na desivom vzhľade hračiek. Aj napriek úbohému stavu, v ktorom sa bábiky po rokoch nachádzajú, sa o nich vraví, že sa v noci pohybujú a šeptajú do vetra. Sám Anastasio tvrdí, že videl, ako sa hračky hýbu samy od seba, otáčajú hlavami, žmurkajú a hýbu končatinami. Nech je už pravda akákoľvek, Ostrov bábik je po Julianovej smrti jednou z najpozoruhodnejších a najpodivnejších atrakcií Mexika.