Šialený plynár z Mattoonu

Druhého septembra roku 1944 sa v malom meste Mattoon v americkom Illinois začali diať zvláštne veci. V novinách sa objavil článok o útoku akéhosi "narkotického útočníka". Žena menom Aline Kearney ležala doma na gauči, keď zrazu ucítila silný sladký pach, ktorý sa vkráda do domu. Jej a jej trojročnej dcére prišlo z pachu zle, no keď sa Aline chcela postaviť, nohy ju nepočúvli.


Sestra Aline bola v tom čase tiež v dome a keď ucítila pach a zistila, aké má účinky, bežala do susedného domu a zavolala políciu. Polícia pri prehliadke nenašla nič neobvyklé, no keď sa manžel Aline vracal domov okolo pol jednej ráno, zbadal pod oknom do spálne postavu, ktorá nazerala dnu. Rozbehol sa teda za pozorovateľom, no nepodarilo sa mu chytiť ho. Či už ozajstná alebo nie, temná postava sa čoskoro mala do povedomia dostať pod prezývkou Šialený plynár z Mattoonu a mala zapríčiniť mnoho podobných útokov na obyvateľov mesta.

V nasledujúcich dňoch sa terčom útočníka stalo viacero ďalších ľudí, ktorí závratiach a nevoľnosti, paralýze a iných príznakoch zapríčinených pachom. 5. septembra našla pani Carl Cordes na svojej verande kus mokrej látky, ktorý vydával silný zápach. Keď k nej privoňala, okamžite pocítila pocit paralýzy. Jej manžel ju musel vziať dnu, kde jej o chvíľu na to napuchli pery a ústa a hrdlo ju začali páliť. Keď začala pľuvať krv, zavolali radšej lekára. Až o dve hodiny sa jej zdravotný stav vrátil do normálu.

Príbehu sa chytali ďalšie noviny a čoskoro sa celým štátom niesli šokujúce správy o udalostiach v Mattoone. Keďže bola vojna, teórie o tom, že nacisti tajne v USA používajú zbrane s jedovatým plynom spôsobovali u mnohých paniku. Útoky boli na dennom poriadku a 8. septembra noviny Gazette kritizovali políciu, že prípad Aline Kearney nevzali dosť vážne. Krátko na to bolo do prípadu zapojených desať dôstojníkov štátnej polície a aj agenti FBI.

Každú noc polícia obdržala niekoľko hlásení o útoku maniaka. Svedkovia opisovali vysokú postavu oblečenú v čiernom, ktorá vždy po útoku utekala z pozemku obetí. Niektorí hlásili aj akúsi modrú hmlu a bzučanie, ktoré útok sprevádzali. Netrvalo dlho a nočnými ulicami pochodovali ozbrojení a nahnevaní občania, ktorí chytro nasledovali akékoľvek policajné auto, ktoré sa náhlilo na scénu ďalšieho útoku. Mnoho týchto "dobrovoľníkov" však bolo zatknutých a napätie v meste iba stúpalo.

13. septembra, po jedenástich dňoch a troch tuctoch obetí útoky náhle ustali. Vyšetrovatelia nevedeli poskytnúť žiadne vysvetlenia. Výskum na scénach útokov nepriniesol žiadne dôkazy o výskyte jedovatého plynu a symptómy obetí vždy zmizli.

Jediným možným podozrivým sa stal študent chémie Farley Llewellyn. Vraj bol spoločnosťou ignorovaný za to, že je homosexuál, a tak sa chcel občanom pomstiť plynovými útokmi. Vyzeralo to, že podozrivý má motív a väčšina útokov sa odohrala v okolí jeho domova, no aj keď bol Llewellyn pod neustálym dohľadom polície, útoky pokračovali.

O tom, kto za útokmi stál, sa nevie dodnes. Niekto hádzal vinu na továrne v okolí za znečisťovanie vzduchu, no prípady sa vždy odohrali na určitých miestach, a tak bola táto možnosť zavrhnutá. Vravelo sa často aj o masovej hystérii a nebolo by to prvý ani posledný krát, keď si ľudia pravdu prikrášlili a z ničoho spravili hrozbu.