Oradour-sur-Glane - dedina duchov

Vo francúzskej oblasti Haute-Vienne dodnes stojí znepokojivá pamiatka po strašných činoch nemeckých SS jednotiek. Dedina s názvom Oradour-sur-Glane sa 10. júna 1944 stala miestom jedného z najhorších masakrov druhej svetovej vojny, ktorý sa do histórie navždy zapísal krvavým písmom. Táto dedina duchov je však podľa niektorých dodnes obývaná naozajstnými prízrakmi nešťastných obetí.

Toho osudného dňa sa nemecké vojská presúvali okupovaným Francúzskom do dediny Oradour-sur-Vayres, kde bol vraj držaný istý nacistický príslušník ako rukojemník odbojového hnutia. Vďaka podobnosti názvov oboch dedín však nacisti obkľúčili Oradour-sur-Glane, v ktorej sa im podarilo zajať viac než 600 miestnych a niekoľkých nešťastníkov z iných dedín, ktorí len obcou prechádzali na bicykloch. Ženy a deti boli zavreté do kostola, zatiaľ čo mužov vojaci odviedli do rôznych stajní a dielní, kde už boli nachystané guľomety. Príkaz bol strieľať do nôh, čím okamžite obete paralyzovali a znemožnili im utiecť. Následne vojaci na mužov naukladali seno a drevo a celé stajne a garáže zapálili, po čom ostalo 190 mŕtvych. Na rad sa potom dostali ženy a deti, ktoré taktiež nemali šancu na útek. Do kostola bola vhodená plynová bomba, avšak keď sa obete pokúšali utiecť cez okná, vonku na nich znova čakali guľomety. Nacisti taktiež na postrelených ukladali seno a dosky a upaľovali ich zaživa, aby im trápenie ešte zhoršili. Na konci tohto temného dňa bolo v dedine 642 tiel, z toho 247 žien a 205 detí.

Z miesta krviprelievania sa podarilo ujsť len niekoľkým, ktorí neskôr vypovedali pred autoritami. Najšokujúcejšie na celom prípade bolo to, že povojnový súd odsúdil na smrť dvoch mužov a ostatných poslal za mreže len na niekoľko rokov. Blízko miesta bola po vojne potom postavená druhá dedina rovnakého názvu, no pôvodnú potom začali všetci volať "Dedina mučeníkov". Generál Charles de Gaulle však po vojne vydal nariadenie, že dedina by sa nemala znova zrenovovať, ale ostať v pôvodnom stave ako pamiatka na hrôzy vojny. Ruiny teda stoja dodnes, no mnohí miestni sa medzi ne po zotmení neodvažujú vkročiť. Viacerí totiž veria, že ulice stále mátajú duše nešťastníkov, ktorí sa stali ľahkým terčom nacistických vojsk. Obyvatelia "novej" dediny taktiež tvrdia, že niekedy zo svojich domovov vidia tmavé postavy mŕtvych, ktoré sa opustenými ulicami prechádzajú. Niekedy sa vzduchom vraj tiež nesie zápach spáleného dreva a ľudských tiel. Iní obyvatelia zas nechávajú na kraji zruinovanej dediny malé darčeky, ktorými si chcú duchov uzmieriť. Turisti majú vstup medzi ruiny cez deň povolený, pričom cedule jasne oznamujú, aby návštevníci "mali k mŕtvym rešpekt".