V júni 1938 sa Pruitt vracal domov z práce a očakával, že nájde svoju ženu v kuchyni. Namiesto toho ju však našiel v spálni s iným mužom, čo ho rozzúrilo do nepríčetnosti. Pruitt teda schytil reťaz a začal svoju manželku škrtiť, zatiaľ čo jej milenec unikol do bezpečia. Po tomto čine zúfalý muž schytil svoju zbraň a obrátil ju proti sebe. Rodina zavraždenej ženy však odmietala možnosť, že by Pruitt mal byť pochovaný na miestnom cintoríne spolu s ostatnými slušnými občanmi, čomu nakoniec autority vyhoveli. Muža teda nakoniec pochovali na inom mieste, ktoré bolo na míle vzdialené. Tam sa však začala séria strašidelných udalostí, ktoré boli pričítané nepokojnému duchovi Carla Pruitta, alebo dokonca jeho kliatbe.
O niekoľko týždňov si pracovníci cintorína všimli, že náhrobný kameň na Pruiitovom hrobe sa zafarbil do jasného vzoru reťaze. Iní návštevníci si zas všimli, že tráva na jeho hrobe mení farbu a vytvára neobvyklé kruhové vzory. Tieto vzory sa vraj po čase spojili a vytvorili, ako inak, vzor reťaze. Pri hrobe sa rýchlo začali zhromažďovať celé húfy zvedavcov a netrvalo dlho, keď sa hrob "reťazového škrtiča" stal terčom vandalov. Miestny chlapec menom James Collins jedného dňa hádzal kamene na Pruittov hrob, no počas cesty domov spadol zo svojho bicykla tak nešťastne, že sa mu reťaz bicykla omotala okolo krku a uškrtila ho. Chlapcova matka následne v žiali zničila hrob sekerou, čo však zjavne kliatbu ešte umocnilo. Žena sa totiž na druhý deň nešťastne pošmykla a uškrtila sa na šnúre, na ktorej vešala prádlo.
Aj napriek varovaniam sa však našli ďalší, ktorí si trúfli legendu o škrtičovi zo záhrobia zosmiešniť. Pred novo postaveným náhrobným kameňom sa následne odfotili dvaja policajti, ktorí sa z legiend iba smiali a chceli si dokázať, akí sú odvážni. Keď však opustili cintorín, všimli si, že ich auto prenasleduje akási svetelná guľa. Vystrašení strážnici tak dupli na plyn, čo sa im vypomstilo, keď vo vysokej rýchlosti havarovali do plota. Jeden z nich prišiel o hlavu následkom reťaze, druhý z auta vyletel. Ku koncu 40-tych rokov už všetci vedeli, že s Carlom Pruittom by sa nikto nemal zahrávať. Aj napriek tomu sa však znova našiel muž, ktorý pokúšal osud. Po tom, čo ho niektorí počuli, ako kladivom rozbíja Pruittov hrob, sa z cintorína ozval vydesený krik tohto muža. Keď sa ľudia prišli pozrieť, čo sa deje, našli už len mŕtve telo, ktoré ležalo pod bránami cintorína. Muž mal okolo krku omotanú reťaz, ktorou sa brána zamykala.
Krátko po poslednom incidente však pôdu cintorína odkúpila banícka firma, ktorá exhumovala všetky telá a premiestnila ich na iné miesta. Neslávne známy náhrobok Carla Pruitta sa tak stratil a samotný škrtič bol pochovaný v neoznačenom hrobe - zjavne pre bezpečnosť všetkých prítomných a zvlášť tých, ktorí majú príliš veľa odvahy (alebo málo rozumu). Vražedný duch tak nakoniec našťastie konečne prestal vyčíňať. Boli však tieto historky pravdivé, alebo značne prikrášlené časom? Jednalo sa o skutočnú kliatbu vražedného ducha? Niektorí by však odpovede na túto otázku radšej nevedeli, aby sa im nakoniec nedostalo viac, než očakávajú.
Carl Pruitt
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára