Alkimos bola dokončená roku 1943 v Baltimore a pôvodne sa mala volať "George M. Shriver", avšak po jej spustení na hladinu bolo plavidlo prevedené nórskej firme a premenované na "Viggo Hansteen". Vďaka udalostiam 2. svetovej vojny bolo jej spustenie unáhlené a loď bola vraj postavená len za 10 dní. Už v prvý deň prác vraj dvoch zváračov niekto nedopatrením uväznil v trupe plavidla, a tí tam nakoniec našli smrť. Duchov týchto robotníkov bolo potom vidieť aj počas služby na palube. Krátko na to, v roku 1944, sa na palube odohrala ďalšia tragédia. Rádiový operátor Maude Steane bol vtedy jedného dňa z neznámych dôvodov zastrelený druhým námorníkom, ktorý potom namieril zbraň proti sebe. Po vojne loď dvakrát zmenila majiteľov, až skončila u gréckej spoločnosti, ktorá ju prekrstila na "Alkimos". V tom čase však už na lodi posádka vídala ďalšieho ducha, ktorého nazvali Harry. Tento prízrak nosil gumené čižmy a zelený rybársky kabát a bol pokrytý olejovými škvrnami.
V marci 1963 bola loď na ceste z Jakarty do Bunbury, keď náhle narazila na koralový útes pri západnom pobreží Austrálie. Bola však odtiahnutá do prístavu, kde ju narýchlo opravili, aby mohla byť prevezená do väčšieho prístavu. Keď potom prišiel čas odtiahnutia lode, medzi remorkérom a Alkimos praskli vlečné laná. Loď tak ostala ukotvená v plytkých vodách a po viacerých komplikáciách s odtiahnutím, ktoré sa pretiahli na niekoľko mesiacov, tak Alkimos aj ostala. Opustené plavidlo bolo potom ešte viac poškodené a vlastníci sa ho nakoniec rozhodli rozpredať na súčiastky. Prekliata povesť však loď zjavne nasledovala. keď v roku 1969 počas prác na vraku zrazu vypukol požiar, ktorý nemal zjavnú príčinu. Robotníci tak museli z lode utiecť.
Alkimos v časoch plnej prevádzky
Viacerí svedkovia, ktorí sa na záchranných prácach podieľali, hlásili, že prišli do kontaktu s nadprirodzenými javmi. Ich nástroje na palube záhadne mizli alebo boli premiestnené. Muži po zotmení ani nevychádzali zo svojich kajút, pretože ich vraj často nasledovali kroky z neznáma. Tieto kroky potom pracovníci na palube počuli schádzať po rebríkoch, aj keď práve všetci stáli na jednom mieste. Loďou sa ozývali aj iné neprirodzené zvuky a niekedy bola v vzduchu cítiť vôňa vareného jedla. Viacerí muži boli po istej dobe takí vynervovaní, že radšej prácu zanechali a z lode odišli. Vrak bol potom počas rokov predaný asi osemkrát, pričom každý vlastník pocítil kliatbu, ktorá sa k Alkimos viaže.
Viacerí vlastníci v tej dobe zbankrotovali, iní zas náhle ochoreli. Po tom, čo loď predali, sa však ich nešťastie vytratilo. Na vraku istú dobu žil jeden pár, pričom tam obaja robili správcov. Žena bola vtedy tiež tehotná, avšak jedného dňa na palube nešťastne spadla a musela byť prevezená do nemocnice, kde nakoniec potratila. Na palube začali rybári, ktorí sa do oblasti vydali, vídať ducha Harryho, pokrytého olejovými škvrnami. Miestni začali veriť, že už len plavba v okolí vraku prináša nešťastie a prekliatie. Herbert Voight bol plavcom na dlhé vzdialenosti z Perth. Jedného dňa sa k vraku v rámci tréningu vybral, po čom zmizol. Jeho lebku neskôr našli priamo v potopenom trupe lode. Ted Snider, člen amerického námorníctva, plánoval odpáliť časť lode výbušninami. To sa mu však nepodarilo, pretože krátko na to zomrel pri páde lietadla.
Istý autor taktiež písal o lodi knihu a tak sa vybral priamo na miesto stroskotania. Po tejto návšteve však silno ochorel a takmer zomrel. Prípady ľudí, ktorí sa k vraku vydali a potom ochoreli alebo sa zranili, je pritom omnoho viac. Niektorí plavci a potápači sa tiež v blízkosti lode utopili. Vraví sa dokonca, že keď po pláži blízko tohto miesta idú kone, zvieratá odrazu začnú byť nervózne a vzpierať sa. Vrak Alkimos je dodnes čiastočne vidieť, aj keď prevažná časť lode sa počas rokov buď rozpadla alebo bola rozobraná. Zachováva si však reputáciu strašidelného a prekliateho miesta, ku ktorému sa neodváži priblížiť hocikto.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára