Jedného neskorého marcového večera sa Fisher, bežný človek z ľudu, vracal z hostinca White Bull, kde si doprial zopár pív. Domov sa vybral úzkou cestičkou, ktorú však dobre poznal, a tak si v dobrej nálade ničím nelámal hlavu. Spoločnosť mu robil aj jeho pes Trotty, ktorý svojho pána stále sprevádzal. Keď bola táto dvojica asi v polovici cesty domov, nočné ticho odrazu preťal prenikavý výkrik, ktorý sa ozval neďaleko. Pes na to zareagoval skučaním, a tak ho Fisher zahriakol a sám sa započúval do zvukov noci. Netrvalo dlho a v tme pred ním sa pomaly objavila nejasná postava, ktorá však nebola príliš zreteľná. Fisher si však po chvíli dodal odvahy a vykročil vpred.
Muž zbadal, že ide o ženu. Začudoval sa však, čo by asi mohla osamelá žena robiť v takúto neskorú hodinu sama na opustenej ceste. Bolo však zjavné, že výkrik pochádzal od nej. Trotty sa však v tom momente v strachu skrčil a rozbehol opačným smerom. Fisher ho následne nemohol privolať, aj keď naňho kričal z plného hrdla. Žena sa pritom pustila opačným smerom, tentokrát rovnakou cestou, ako kráčal Fisher. Muž sa za ňou teda pustil, až ju nakoniec dohnal. Žena mala na hlave čepiec, a tak jej nebolo vidno do tváre. Fisher sa jej začal všeličo vypytovať, no tá mu odpovedala len veľmi stroho, ako keby bola príliš hanblivá. Aj napriek tomu sa mužovi zdalo, že je jej hlas príjemný a má v sebe istú melódiu. Rozhodol sa teda, že ju odprevadí ďalej ako správny gentleman.
Žena so sebou niesla veľký košík, ktorý bol zakrytý plátnom, a tak Fishera po chvíli napadlo, že by jej ho mohol zaniesť. Neznáma mu teda košík podala so slovami "ste príliš láskavý," avšak táto poznámka rýchlo zmenila celú situáciu. Žena sa na to začala uštipačne smiať. To Fishera trocha zmiatlo, a zmiatlo ho ešte viac, keď zbadal, že je stále od neho otočená. Smiech sa ozval znova, tentokrát hlasnejšie, a neprichádzal z jej smeru. Ozýval sa totiž priamo z košíka. Muž teda v strachu košík odhodil, ako najďalej vládal, na čo sa z neho vykotúľala hlava bledšia ako samotná prikrývka. Fisher sa šokovaným pohľadom pozrel na neznámu, ktorá sa k nemu medzitým otočila. Keď si totiž dala dolu čepiec, na ramenách jej chýbala hlava.
Vydesený muž sa pustil do behu, ako keby mu horelo pod nohami. V zmätku sa ešte stihol otočiť a zbadal, ako žena zo zeme dvíha hlavu a vyzdvihuje ju ako lampáš. Prízrak potom hodil vlastnú hlavu po bežiacom mužovi. Tá sa odrazila od zeme a letela ďalej, doháňajúc Fishera a smejúc sa neľudským smiechom. Muž pridal do behu a onedlho dobehol k malej riečke, do ktorej sa rovno hodil s hlasným šplechnutím. Na druhej strane potom pokračoval v behu hore kopcom. Keď sa ešte naposledy obzrel, duch ani jeho hlava ho už neprenasledovali. Bezhlavá žena stála na druhom konci rieky s hlavou pri nohách. Oči sa na muža stále pozerali a svietili nepozemským jasom. Fisher, teraz už kompletne triezvy, si tento obraz mal zapamätať do konca života.
Táto príhoda sa nakoniec skončila dobre, až trocha komicky. Doma ho totiž čakala nahnevaná manželka, ktorá stále chlácholila vystrašeného Trottyho. Keď jej Fisher vyrozprával svoj zážitok, odvetila mu len, že ho to aspoň naučí chodiť z hostinca domov skôr, aj keby za tým mala stáť bezhlavá žena. Muž samozrejme potom svoj príbeh vyrozprával aj iným ľuďom v okolí, za čo ho väčšinou len vysmiali. Gabriel Fisher však nebol jediným, koho bezhlavá žena na danom úseku cesty vydesila takmer na smrť. Iní sa neskôr taktiež zdôverili s podobným zážitkom, avšak nikto nedokázal vysvetliť, odkiaľ sa duch vzal a prečo straší na tomto mieste. Nevie sa presne, kedy a či vôbec strašenie prestalo, no jedno je isté: ľudia sa tejto ceste začali v noci vyhýbať, a deti sa tam už dokonca nevybrali ani cez deň.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára