Počas návštevy Versailles ženy v rámci spoznávania rôznych historických miest chceli navštíviť malý zámok menom Petit Trianon. Netrvalo však dlho a obe sa v rozľahlých parkoch stratili. Cestou prešli okolo opusteného vidieckeho domu, pri ktorom ležal starý pluh. Približne vtedy sa obe začali cítiť akosi podivne a stiesnene a ich nálada sa odrazu zmenila. Pokračovali však ďalej, keď okolo nich prešli dvaja muži "oblečení v dlhých zelenosivých kabátoch a s malými trojhrannými klobúkmi". Ženy sa teda mužov spýtali na cestu k Petit Trianonu a boli nasmerované priamo rovno. Cestou si ešte všimli osamelý dom, na schodoch ktorého stála žena s dievčaťom. Dievča sa naťahovalo po džbáne s vodou, no pohyby týchto ľudí prišli učiteľkám akési strnulé a umelé. Šli teda ďalej dolu cestičkou, až došli k stánku, ktorý bol v tieni stromov. Tam na nich doľahla ešte ťažšia atmosféra a všetko sa zdalo byť akési tiché.
Pod strieškou stretli odpudivo vyzerajúceho muža, ktorý mal tvár pokrytú jazvami po kiahňach a nevraživo si ich obzeral. Odrazu sa za nimi objavili akýsi mladý muž a povedal im, že sú na zlom mieste a že musia prejsť cez malý mostík cez riečku. Učiteľky tak aj spravili a dostali k domu, ktorým mal byť cieľový Petit Trianon. Tam narazili na ženu, ktorá sedela na stoličke na lúke a kreslila. Mala na sebe staromódne šaty, letný klobúk a zelenú šatku. Na učiteľky znova doľahla akási depresívna nálada, keď sa zrazu otvorili dvere a hneď sa silno zabuchli. Z domu náhlivo vyšiel sluha a keď ich zbadal, povedal im, že vchod sa nachádza na druhej strane. Ženy dom obišli a odrazu sa ocitli na akejsi oslave, kde však už boli všetci oblečení podľa módy roku 1901. Po obhliadke domu sa obe ženy vrátili späť do apartmánu.
Po odchode z Versailles sa však učiteľky o neobvyklom zážitku spolu nebavili. Až po týždni sa začali vynárať hypotézy o tom, čo sa im vlastne prihodilo. Pani Jourdain si najprv myslela, že v Petit Trianone straší. O tri mesiace neskôr, keď už boli obe naspäť v Anglicku, si učiteľky porovnali svoje poznámky a rozhodli sa spísať vlastné verzie zážitku. Zvláštne bolo, že niektoré veci nevideli obe zároveň. Pani Jourdain tvrdila, že žiadnu kresliacu ženu pri dome nevidela. Taktiež sa obe pustili do rozsiahleho historického výskumu Trianonu.
Učiteľky potom viackrát Versailles navštívili, no cesta, ktorou vtedy šli, sa zmenila na nepoznanie. Stánok na mieste už nebol a taktiež chýbal mostík, cez ktorý sa dostali k zámku. Parky boli pritom plné ľudí, nie ako onoho podivného dňa. Výskum však priniesol isté odpovede. Muž, ktorého stretli v stánku, bol identifikovaný ako gróf Comte de Vaudreuil, známy Márie Antoinetty. Dvaja muži v klobúkoch vraj boli bratia Bersyovci, ktorí mali v ten deň strážnu službu. Žena, ktorá si kreslila pri Petit Trianone, bola nakoniec podľa pani Moberly identifikovaná ako samotná Mária Antoinetta.
Ženy o svojom neuveriteľnom zážitku spolu napísali knihu "An Adventure", ktorá sa stala senzáciou. Vedci ju však prijímali s odstupom a skepsou, keďže niečo také ako cesta v čase bol skôr námet pre čisto fantazijnú literatúru. Eleanor Jourdain zomrela náhle v roku 1924 a Charlotte Anne Moberly v roku 1937. Čo sa im teda naozaj prihodilo? Je možné, že mali obe naraz tú istú vidinu, až na pár drobných rozdielov? Vzhľadom k historicky preukázaným faktom a osobám sa zdá toto vysvetlenie byť nepravdepodobné. Obe učiteľky boli váženými osobami a tak by asi ťažko riskovali svoju povesť a vymýšľali si. Fantastickejšie, no logickejšie teórie hovoria o tom, že ženy sa akýmsi neznámym spôsobom dostali späť do obdobia Francúzskej revolúcie. Podarilo sa im teda pretrhnúť časovú bariéru a vydali sa o 112 rokov späť v čase? V problematike cestovania časom nie sme ani dnes o veľa múdrejší, no spomínaný prípad nie je ani zďaleka jediným, ktorý ukazuje, že časové slučky sú pravdepodobne skutočnosťou.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára