Na začiatku roku 1982 zistil 10-ročný taliansky chlapec žijúci neďaleko Ríma Benedetto Supino, že dokáže zapáliť predmety len tým, že sa na nich uprene pozerá a silno sa sústredí. Ako prvý sa vznietil časopis, ktorý si chlapec čítal v čakárni u zubára. Na ďalšie ráno jeho matka zistila, že posteľné prádlo je v plameňoch a než sa chlapec stihol prebudiť, utrpel slabšie, no bolestivé popáleniny. Následne sa vznietili ďalšie horľavé veci a materiály a zdalo sa, že kdekoľvek Benedetto ide, sprevádza ho i teplo, ktoré produkoval svojou mysľou. Keď sa končekmi prstov dotkol nábytku či iných predmetov, začalo sa z nich dymiť. Svedkovia dokonca tvrdili, že chlapcove dlane v tom okamihu začali akýmsi nadprirodzeným spôsobom tlieť.
Zúfalí rodičia začali s chlapcom chodiť k lekárom. Potom, čo im chlapec názorne predviedol svoje schopnosti, uverili mu a poslali ho k najlepším vedcom v Taliansku. Podľa jedného z nich bola zdrojom javov statická elektrina. Doktor Ballesio, ktorý bol zároveň dekanom katedry fyzikálnej medicíny, však mal proti tejto teórii námietky. Medzitým profesor Mario Scunio z Inštitútu lekárstva konštatoval, že chlapec je podľa testov z fyziologického hľadiska úplne v poriadku. Samotný Benedetto sa však za svoju schopnosť a za toľko pozornosti, ktorá sa mu dostávala, hanbil a tvrdil, že nechce zapaľovať predmety. Jeho ohnivý talent tak bol zjavne samovoľný a nedal sa ovládať vôľou.
Psychickí podpaľači sú vzácni, no i napriek tomu zažilo 20. storočie takýchto prípadov viac. Roku 1921 spôsobil 13-ročný chlapec maďarského pôvodu, ktorý z nejakých dôvodov začal zúriť, požiar u seba doma. Pri spánku okolo neho tleli malé plamienky a popálili mu vankúš. Roku 1934 zas horeli okolo spiacej Anny Monaro z Talianska modré plamienky, ktoré vylietavali priamo z jej tela. Aj v týchto prípadoch však mladí podpaľači tvrdili, že svoje schopnosti nedokážu ovplyvniť vôľou. Niektorí sudcovia im však neverili.
Toho istého roku, kedy Benedetto objavil svoje schopnosti, sa Carol Compton, 19-ročné dievča zo Škótska, ocitla vo väzení. Pracovala totiž ako pestúnka v jednej talianskej rodine a obvinili ju za pokus o upálenie zverených detí. Postieľky detí totiž boli opakovane nájdené v plameňoch. Compton sa stala pre miestnych doslova čarodejnicou a pre sudcov podpaľačkou. Podľa očitých svedkov však dievča veci podpaľovalo neúmyselne. Súdni znalci tiež nikdy nenašli stopy po horľavej látke. Profesor Vitolo vtedy vyhlásil, že oheň bol spôsobený intenzívnym zdrojom tepla, ale nie prirodzenými plameňmi. Compton záhadu zamotala ešte viac, keď odmietla prehlásiť, že je nevinná. Namiesto toho uviedla, že je nejak napojená na neviditeľné inteligencie, ktoré podľa nej plamene vyvolávajú. I keď bola spočiatku odsúdená, len málo sudcov a právnikov uverilo tomu, že by za sériu požiarov a incidentov bola naozaj zodpovedná. Následne ju prepustili.
Podpaľačská záhada sa prihodila aj inde vo svete a často končila tragicky. Roku 1991 bola 20-ročná Samantha Piper, ktorá pracovala ako ošetrovateľka starých ľudí v Brentwoode v anglickom Essexe, obvinená z vraždy istej pani. Obeť našli ošetrovatelia jedného rána v plameňoch. Súd si pri procese všimol, že v minulosti horelo vo viacerých budovách, kde sa Samantha nachádzala a vzal tiež na vedomie, že bola v minulosti duševne chorá. Tak sa došlo k záveru, že dievča svoju pacientku úmyselne zapálilo. Samantha toto tvrdenie poprela. Súd však nebral do úvahy, že v komplexe budov v Brentwoode došlo v posledných mesiacoch k viacerým požiarom, ktoré vôbec nemohla zapríčiniť obžalovaná. Vina Samanthy Piper bola teda diskutabilná, no i tak putovala za mreže.
Zdá sa, že syndróm podpaľačstva má podobné črty ako vyčíňanie poltergeistov (pozri Ohnivý fantóm z Odonu). V oboch prípadoch ide o výtržnosti, ktoré by obvykle stvárali deti, dospievajúci alebo mladí ľudia. Ostáva však stále nevyriešené, či tieto javy spolu nejak súvisia, no s určitosťou však môžeme povedať, že oba skutočne existujú.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára