Bill Laing, Michael Crowley a Ray Baker neboli miestnymi v Suffolku. Trénovali však v teréne, aby sa zdokonalili v úlohách, ktoré im námorníctvo pridelilo. Pri obchôdzke vidiekom sa teda dostali až do malej nenápadnej dediny menom Kersey. Už na prvý pohľad sa im však zdalo zvláštne, že v dedine panuje až strašidelné ticho. Nebolo počuť vtáky ani vietor, ktorý by šušťal v korunách stromov. Zdalo sa im dokonca, že chladný október sa odrazu zmenil na leto. Popri hlavnej ulici tiekol potok, pri ktorom stáli kačky. Ani tie sa však vôbec nehýbali a pripomínali sochy a chlapci tvrdili, že ani stromy nevrhali žiadne tiene. Keď chceli niekoho nájsť, dedina vraj bola pustá a domy prázdne. Autá, antény na domoch alebo telegrafné stĺpy chýbali. Vyzeralo to, že skupinka sa ocitla o niekoľko stoviek rokov späť v čase.
Domy tento odhad potvrdzovali, keďže vyzerali primitívne, ako keby boli postavené ručne a pripomínali jednoduché stredoveké obydlia. Keď nazreli do jednej budovy, zdalo sa, že išlo o mäsiarstvo. Vnútri vraj nebolo žiadne zariadenie či nábytok, iba zdochliny troch volov, ktoré boli už zelené od plesne. Pohľad do ďalších domov odhalil podobnú scénu. Izby boli prázdne a steny vyzerali byť vybielené. Kadeti vtedy už dostali strach, a tak sa rýchlo otočili a z dediny utiekli na neďaleký kopec. Keď sa potom obzreli, z komínov znova stúpal dym a bolo počuť kostolné zvony. Tentokrát už dedina vyzerala úplne v poriadku.
Bill Laing taktiež spomenul, že pri tomto podivnom zážitku pociťoval smútok a depresiu, a ostatní tiež potvrdili, že mali pocit, ako keby ich niekto celú tú dobu sledoval. Ich nadriadený si ich zážitok následne vypočul, no mávol nad ním rukou s tým, že sa chlapci určite pomýlili, alebo sa im to len zdalo. Táto príhoda sa však s nimi uchovala do dospelosti. V 80-tych rokoch sa teda už ako dospelí znova všetci skontaktovali a rozhodli sa, že sa so svojím zážitkom niekom zveria. Tým niekým bol vyšetrovateľ Andrew MacKenzie, ktorý bol vtedy členom spolku Society for Psychical Research. Ten bol ich príbehom zaujatý a domnieval sa, že by mohlo ísť o prípad cestovania v čase.
MacKenzie veril, že chlapci sa toho dňa dostali o niekoľko storočí späť v čase, podobne ako tomu údajne bolo aj v prípade z Versailles v roku 1901. V roku 1990 sa s ním Laing stretol, a obaja vycestovali priamo do Kersey. Podľa miestneho historika sa vtedy teoreticky kadeti mohli ocitnúť v dobe moru, kedy boli dediny vyľudnené a mnohí ľudia umierali na čiernu smrť. Mäsiarstvo, ktoré vtedy videli, bolo stále na svojom mieste a Laing ho hneď spoznal, no v súčasnosti bolo len obytným domom. Podľa záznamov však budova skutočne slúžila tomuto účelu až do roku 1790. Ešte zvláštnejšie však bolo to, že toho dňa v roku 1957 chlapci nevideli žiaden kostol, pričom ten predstavoval významnú pamiatku viditeľnú už z diaľky. Odhadovalo sa teda, že sa museli ocitnúť približne v roku 1420, kedy bol kostol ešte len rozostavaný a skrytý za stromami.
Viacero detailov tohto príbehu však predsa len nedáva zmysel. V domoch vraj kadeti vtedy nevideli okrem ľudí ani žiaden nábytok. Aj v stredoveku už však domy mali aspoň nejaké zariadenie, minimálne stoly, lavice a postele. Prečo však v ich prípade chýbali, nie je známe. Chlapci tiež tvrdili, že okná a dvere mali sklenené výplne, čo v stredoveku nebolo bežné. Nie každý bol však presvedčený o pravdivosti tohto bizarného príbehu. Iní odborníci tvrdili, že chlapci zrejme zažili psychologický efekt derealizácie, kedy sa ľuďom okolitý svet zdá nereálny. Problémom bolo tiež, že Roy Barker si údajne po rokoch na tento zážitok nespomínal. Laing a Crowley sa však v mnohých detailoch zhodli. Nedostatok dôkazov teda tento prípad stále radí len medzi podivné príbehy, ktoré teoreticky ostávajú v ríši neznámych síl.
Kersey na dobovej maľbe a v súčasnosti
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára