Zlovestné znamenia

V legendách a mýtoch starých civilizácií sa často vtáky objavujú ako symbol smrti. V rímskych kronikách sa napríklad pred zavraždením Júlia Cézara objavilo niekoľko zlovestných znamení, medzi ktoré patrila i sova, ktorá s hrozivým výkrikom priletela na hlavné námestie. Podobným spôsobom bola v Shakespearovej hre Macbeth zvestovaná kráľovražda nočným krikom "vtáka temnôt". Dnes by sa väčšina ľudí tejto myšlienke srdečne vysmiala, no i v moderných časoch došlo k viacerým príležitostiam, ktoré potvrdzujú, že vtáky ako symbol smrti predstavujú čosi viac ako len starú poveru.

Zubatá v operenej podobe sprevádzala pravidelne posledné chvíle salisburských biskupov. Ak sa dá veriť stredovekým zdrojom, v posledných dňoch úradujúceho biskupa sa často nad krajinou objavovali veľké biele vtáky, ktoré sa nepodobali na žiaden domáci druh. Prvýkrát bolo salisburské znamenie videné v roku 1414, kedy sa kŕdeľ vtákov zniesol na katedrálu práve včas, aby odprevadil miestneho kazateľa na jeho poslednej ceste. Od tej doby boli vtáky videné mnohokrát. Jeden viktoriánsky kazateľ ich neskôr opísal ako albatrosy s oslnivo bielymi krídlami, zatiaľ čo iný svedok prehlásil, že sa po nebi pohybovali "strnulo" ako prerastené čajky.

Pravdepodobne najpresvedčivejší príbeh však podala istá Edith Oliver, ktorá sa ráno 15. augusta 1911 vracala domov zo skúšky zboru. Bol to deň, kedy neočakávane umrel biskup Harold Wordsworth. Tak ako väčšina miestnych, aj pani Oliver vedela, čo tieto vtáky znamenajú. Keď ich zbadala, ponáhľala sa do salisburskej katedrály, aby svojho duchovného varovala. Dorazila však na miesto práve včas na to, aby sa dozvedela, že biskup náhle zomrel na srdcovú príhodu. Keď neskôr o svojom zážitku hovorila, vyjadrila presvedčenie, že vtáky, ktoré videla, boli vskutku nadprirodzeného pôvodu a že nepatrili k žiadnemu miestnemu druhu.

I keď najznámejšie znamenia smrti priťahovali predovšetkým domy aristokratov, nie sú tieto nadprirodzené návštevy vôbec výsadou bohatých a mocných. Frank Podmore zo Spoločnosti pre psychický výskum spomína prípad dcéry istého lekára, ktorá videla každý deň behom týždňa pred smrťou, ktorá sa v rodine vyskytla, "pôvabného malého vtáčika s útlou hlavičkou". Behom svojich pravidelných návštev klopal vtáčik zobákom na okno domu, aby oznámil svoj príchod. Nikto ho však nikdy nevidel jesť a vody a omrviniek, ktoré mu pripravili, sa ani nedotkol. Keď nakoniec došlo k tragédii, vtáčik sa už viac neukázal.

Behom histórie sa však objavuje mnoho prípadov, pri ktorých sa kŕdeľ vtákov odrazu zniesol na dom, v ktorom niekto neočakávane zomrel. Na niekoľko takých prípadov narazil aj slávny psychológ C. G. Jung, ktorý sa zaoberal i zhodami okolností. Jedna jeho pacientka totiž zažila podobný prípad. Rozprávala mu, že raz, keď jej muž odišiel do práce, sa na strechu ich domu zniesol kŕdeľ čajok, čo ju veľmi znepokojilo. Prílet vtákov totiž už v minulosti predznamenal smrť jej matky i starej mamy. I keď sa žena obávala o svoj život, ukázalo sa nakoniec, že v tomto prípade ide o jej manžela. Neskôr toho istého dňa sa dozvedela, že sa náhle v práci zrútil a zomrel na krvácanie do mozgu.

Zlé znamenia však neprichádzali vždy v podobe vtákov. V prípade starej írskej rodiny Gormanstonových to boli líšky, ktoré sa viac ako 5 storočí zakrádali okolo ich smrteľných postelí. Tento jav natoľko vošiel do povedomia, že sa líška nakoniec ocitla v rodinnom erbe. Podľa tradície sa líšky objavia vtedy, keď umiera veľký muž z gormanstonského rodu. Že nejde o legendu, dokazujú i záznamy a výpovede svedkov. Roku 1907 sa pod hradom rodiny zhromaždilo asi 12 zvierat, ktoré vyli smútočné piesne, zatiaľ čo za hradbami z pozemského života odchádzal štrnásty vikomt. Neskôr bolo dokonca vidieť i väčšie skupiny líšok, ktoré sa zakrádajú okolo hradu a v záhradách.

K podobnej udalosti došlo tiež deň pred pohrebom pred očami trúchliacich, ktorí prišli do kaplnky, kde ležalo vikomtovo telo. Líšky držali hliadku dokonca i po bohoslužbe a jedna osamelá líška sedela pri vikomtovom hrobe ešte týždeň po pohrebe, akoby strážila miesto jeho posledného odpočinku. U obyčajných líšok by však bolo takéto správanie veľmi neobvyklé. Tieto zvieratá sa väčšinou nezdružujú do väčších skupín ani nelovia za denného svetla vo svorke. Je totiž možné, že tieto zvieratá nemali so skutočnými líškami nič spoločné. Dostali sa totiž na pozemok hradu neznámym spôsobom, objavovali sa a mizli taktiež veľmi náhle a podľa jednej správy si ani len nevšimli kŕdeľ hús, pričom skutočné líšky by sa na nich už vrhli. Niekto si príchod zvierat prinášajúcich zlé znamenie môže vysvetľovať ako zhodu okolností alebo ako prehnanú predstavivosť poverčivých ľudí. Na druhej strane sú však tí, ktorí o závažnosti týchto znamení vôbec nepochybujú.