V prítomnosti dievčiny začali malé predmety lietať vzduchom, na strechu ich domu dopadávali spŕšky kameňov, okná sa bezdôvodne rozbíjali a atmosféra miestností, kde sa Eleonore nachádzala, sa menila na ľadový chlad. Rodičia ju teda vzali ku kňazovi, aby z nej zlo vymietol, ale obrad nedokázal tento zúrivý vplyv potlačiť. Pozorovatelia s úžasom sledovali, ako sa ťažké kusy nábytku otáčajú okolo svojej osi a niektorí nad svojimi hlavami ucítili silu niekoľkých prudkých úderov.
Najväčšie zlo sa však sústredilo na samotnú Eleonore. Neviditeľný tyran ju každý deň napádal a spôsoboval jej škrabance a podliatiny na rukách, tvári a krku. Pri jednej príležitosti jej ruky napuchli od viditeľných 25 kusancov. Jej rodičia boli bezmocní a strachom takmer prišli o rozum. Dievčaťu bolo poskytnuté útočisko v miestnom kostole, ale keď nadprirodzené úrazy pokračovali i tam, bola Eleonore označená za hysterickú a prepravená do blázinca.
Lekári a psychiatri sa domnievali, že neobvyklé rany, ktoré sa pravidelne objavovali na jej tele, si Eleonore spôsobuje sama, i keď dôkladné pozorovanie a pravidelné prehliadky naznačovali čosi celkom iné. Ako sa postupne nazhromaždili dôkazy o pravdivosti týchto nevysvetliteľných javov, dostal sa Eleonorin príbeh do pozornosti novinárov a priťahoval pozornosť bádateľov v oblasti nadprirodzena z celej Európy. Na konci jesene 1925 sa prípadom mladej Rumunky zaoberal Harry Price, anglický bádateľ v odbore psychiky. Po prvom stretnutí s Eleonore vo Viedni svedčili jeho poznámky jasne o tom, akým vplyvom vládne duch nad svojou obeťou:
"Behom niekoľkých minút môjho pozorovania vykríkla Eleonore bolesťou a na predlaktí kúsok nad zápästím sa jej objavili hlboké otlačky zubov... tvorili dokopy tvar elipsy."
Ďalším anglickým bádateľom, ktorý sa prípadom zaoberal, bol plukovník W. W. Hardwick. Hardwickov popis pozorovania obsahuje nasledujúce poznámky:
"Eleonore viazala šnúrou krabicu, keď náhle vykríkla a chytila sa pravou rukou za ľavé zápästie – objavili sa tam zreteľné otlačky zubov. Potom sa jej na pravom predlaktí, na tvári a čele objavili ryhy podobné škrabancom. Po chvíli sa jej na ľavom predlaktí objavilo viacero škvŕn pripomínajúcich nejaký nápis, všetky behom troch či štyroch minút napuchli, rozpálili sa do biela a začali pomaly miznúť. Dievčina bola sledovaná zblízka a nemohla si to nijakým spôsobom spraviť sama."
Vďaka činnosti svojho nechceného prenasledovateľa sa rumunské dievča stalo pre tých, ktorí sa zaoberali psychikou, niečím ako slávnym prípadom. V sprievode viedenskej grófky, ktorá sa s ňou spriatelila, obišla mnoho európskych miest vrátane Londýna, Paríža a Mníchova, kde pred očami vedcov, novinárov a lekárov predvádzala svoje trápenie. Mnoho ľudí však o autentickosti jej stavu pochybovali, no nikdy nikto nespozoroval, že by sa Eleonore pokúšala spôsobiť si zranenia sama. Najpravdepodobnejším vysvetlením teda bolo, že kusance, modriny a škrabance jej spôsobuje akási zlomyseľná neviditeľná bytosť. Niektorí si mysleli, že k jej aure je pripútaný akýsi duch, zatiaľ čo druhí verili, že takéto násilné správanie predvádza len vyslanec samotného diabla. Dnes by viacerí odborníci tvrdili, že desivé úkazy, ktoré mladé dievča trápili, je treba radiť k duševnej poruche emocionálnej rovnováhy dievčaťa v puberte. Je však zaujímavé, že rany postupne zmizli niekoľko mesiacov pred začiatkom roku 1926, keď začala Eleonore menštruovať. Jednalo sa snáď o prípad psychokinézy, či bola vo veci zapojená nejaká temná bytosť?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára