Katakomby pod Parížom

Počas minulých storočí sa Paríž stále viac rozrastal a tak museli úrady a projektanti prísť s riešením, ako poskytnúť obyvateľom viac priestoru pre život. Prišli teda s riešením presťahovať mnoho obyvateľov, avšak tých, ktorí už nemohli nijak protestovať. Z preplnených cintorínov sa teda presťahovali pozostatky miliónov mŕtvych Parížanov do temných a chladných chodieb, ktoré boli vytvorené priamo pod mestom. Katakomby sú dodnes pre zvedavcov veľkým lákadlom, pričom o týchto priestoroch kolujú mnohé strašidelné legendy.

L'ossuarie municipal, ako sa oficiálne katakombám hovorí, začali vznikať niekedy v 18. storočí. Samotné pohrebisko je však len malou časťou celej spleti chodieb, ktoré inak slúžili ako vápencové bane. V 18. storočí nestabilná štruktúra podzemných priestorov dokonca pohltila viacero domov, a tak museli byť niektoré úseky podzemia uzavreté. Chodby a celé miestnosti vypĺňajú okrem graffiti aj vysoké kopy kostí, pričom patria približne 6 miliónom ľudí. Priestory sú neudržiavané a nebezpečné, keďže hrozia aj zosuvy pôdy. Niektoré miesta sú dokonca zatopené vodou, či príliš úzke pre dospelého človeka, a tak návšteva podzemia nie je nič pre ľudí s klaustrofóbiou. Celková dĺžka chodieb dosahuje približne 300 kilometrov (niekde sa uvádza až 600), a tak niet divu, že niektorí ľudia, ktorí sa do týchto tmavých priestorov vydali, sa z nich už nikdy nevrátili. 

Verejnosť má dnes do podzemia vstup zakázaný a porušenie zákazu sa trestá vysokými pokutami. Napriek tomu však tieto tmavé priestory vyhľadáva mnoho nadšencov, ktorí si hovoria "cataphiles", a ktorí tento podzemný labyrint dobre poznajú. Väčšinou sa však držia v úzadí, aby sa vyhli potýčkam so zákonom. Sú to práve títo ľudia, ktorí vraj v chodbách zažili mnoho nadprirodzených udalostí. Chodbami labyrintu sa údajne zakrádajú duše mŕtvych, ktorí tam boli pochovaní. Celková atmosféra v podzemí, kde vládne úplná tma a ticho, pôsobí na mnohých, ktorí doň vstúpia, veľmi znervózňujúco. V tme sa objavujú orby a nevysvetliteľné svetlá, na fotografiách sa zjavuje prízračná hmla a ektoplazma a niektorí tvrdia, že sa stretli s prízračnými postavami mŕtvych. Na zvukových záznamoch sa vraj tiež objavujú neznáme hlasy, ktoré pôsobia veľmi znepokojivo. Niektorí svedkovia tiež cítili dotyky od neviditeľných bytostí a dokonca sa im zdalo, že niečo ich chodbami prenasleduje.

Existuje tiež viacero príbehov o ľuďoch, ktorí do chodieb vstúpili nerozvážne a bez skúseného sprievodcu, a ktorých už nikdy nikto nevidel. Tvrdenie, že sa v nich dá ľahko stratiť, je ešte mierne podcenené. Vraví sa, že je takmer nemožné sa nestratiť, pričom niekedy musia chodbami blúdiť aj ľudia, ktorí v podzemí strávili už mnoho hodín a cestu von poznajú dobre. Múry taktiež dobre tlmia zvuk, takže krik o pomoc v nich ľahko zanikne. Už samotné riziko, ktoré ľudia vstupom do labyrintu podstupujú, je dosť odstrašujúce, nehovoriac ešte o legendách, v ktorých sa spomínajú desivé tvory, ktoré sa vraj podzemím zakrádajú. Jeden starší príbeh hovoril o žene, ktorú uniesla skupina "vlkodlakov", či podobných neľudských tvorov, a umiestnila ju do klietky. Kolujú tiež historky o temných kultoch a rituáloch, ktoré boli v podzemí vykonávané, a ktoré teoreticky mohli na svet vypustiť temné bytosti. Niektorí návštevníci vraj tvrdili, že ich niečo napadlo a škrtilo, pričom iní zažili hysterické záchvaty.

Nasledujúce video zobrazuje zábery muža, ktorý sa do podzemia vydal sám a stratil sa. Jeho kameru následne našli iní prieskumníci. Dodnes sa nevie, čo sa s ním stalo a prečo spanikáril.