V októbri 1973, približne o deviatej večer, šli José Alemar starší a matka jeho detí, Ana Dominguez, po nestabilných cestách smerom k El Verde, husto zalesnenej oblasti v severnej časti národného parku El Yunque. Na tejto ceste ich sprevádzala ich dcéra a niektorí ďalší nemenovaní priatelia. Skupina však nebola na výlete. Ich výjazd bol omnoho serióznejší. Len tri mesiace predtým totiž zmizlo najmladšie dieťa Josého a Any – José Alemar junior – v tejto husto zalesnenej oblasti bez stopy. Rodina a priatelia malého Josého sa opäť vracali na miesto možného zločinu, a bez pochýb sa modlili za pokrok v hľadaní alebo priamo za zázrak.
Zmiznutie Josého bolo rovnako tragické ako tajomné. Tragické kvôli zjavnému utrpeniu, ktoré postihne každú rodinu po náhlom zmiznutí dieťaťa. Záhadné nielen preto, že nebolo známe miesto výskytu dieťaťa, ale aj preto, že okolnosti, ktoré sprevádzali nevysvetliteľné zmiznutie Josého juniora, sa ešte len mali alarmujúco vyvinúť. Alemar z nejasných dôvodov zrazu zastavil auto pred izolovaným (a zrejme opusteným) rančovým domom a začal prehľadávať pozemok v sprievode svojich priateľov. Musíme teda predpokladať, že išlo o miesto zmiznutia jeho syna alebo možno miesto, kde niektorí hlásili, že videli Josého juniora.
Ana a jej dcéra buď boli požiadané, alebo im bolo prikázané, aby zostali v aute, ktoré bolo zaparkované blízko cesty. Matka a dcéra sa schúlili vnútri vozidla, keď muži zmizli z dohľadu. Vyčerpaná a skľúčená Ana si oprela hlavu o sklo okna spolujazdca. V tom momente však začula hlas svojho nezvestného syna, ktorý na ňu volal z temnoty za sklom. Prekvapená a určite nadšená Ana nahliadla do tmavnúcej džungle, ale nedokázala nájsť zdroj zvuku. Hlas Josého sa opäť ozval, tentokrát z ľavej strany vozidla. Ana a jej dcéra ho jasne počuli opakovať jeho žiadosť: "Otvorte dvere, som späť."
Ana inštinktívne siahla po kľučke, ale predtým, ako ju uvoľnila, si všimla, že v očiach jej dcéry sa zračí číra hrôza. Dievča chvejúcim sa prstom ukázalo na čelné sklo. Ana sledovala pohľad dieťaťa a zdesene zalapala po dychu. Nad čelným sklom sa vynárala 2 metre vysoká, tieňom zahalená a neuveriteľne tenká neľudská bytosť, ktorú Ana opísala ako: "...s veľkou vajcovitou hlavou, dlhými špicatými ušami a dvomi obrovskými čiernymi očami oválneho tvaru." Ana ďalej uviedla, že viditeľné neboli žiadne ďalšie rysy tváre, pretože vzhľad neobvyklej bytosti bol takmer úplne zahalený tmou.
Vystrašená dvojica mlčky hľadela na nežmurkajúce oči tmavého démona, keď ten náhle vyrazil vpred a položil svoju veľkú trojprstú, takmer kuraciu ruku s pazúrmi na čelné sklo. Bolo to vtedy, keď Anine materské inštinkty zapracovali, a začala búchať na klaksón auta a kričať na svojho priateľa, aby hneď prišiel a zachránil ich. Práve keď sa zdalo, že ich osudy sú spečatené, Alemar a jeho partia pribehli spoza zadnej časti domu, no keď dorazili k autu, bytosť bola preč. Dvojica v návale paniky povedala mužom o stvorení, ktoré videla. Najšokujúcejšie bolo to, že obe prisahali, že hlas, ktorý počuli, bol hlas malého Josého. Ana si však nebola istá, či hlas skutočne počula, alebo či bol skôr telepaticky implantovaný do jej mysle.
Je nejasné a ťažké predstaviť si, aká bola reakcia Josého Alemara na neuveriteľný príbeh jeho rodiny, ale pravdepodobne to bral s pochopením už len kvôli hrôze v očiach jeho družky a dcéry. Takto sa teda končí jediný oficiálne zaznamenaný príbeh s bytosťou z El Verde. Ostáva však hlavná otázka: S čím sa vlastne stretla Ana Dominguez a jej dcéra v tú noc v októbri 1973? Sú takí, ktorí predpokladajú, že na základe skutočnosti, že bola bytosť schopná komunikovať, nešlo o zviera, ale inteligentnú bytosť. Na základe jej desivého vzhľadu, ako aj na základe faktu, že vedela so svedkami komunikovať hlasom nezvestného blízkeho, sa špekulovalo, že bytosť z El Verde je jednoznačne démonického pôvodu.
Táto hypotéza ďalej naznačuje, že stvorenie malo v úmysle nalákať ženy z vozidla, aby ich "ulovilo" rovnakým spôsobom, ako to pravdepodobne urobilo s malým Josém pred tromi mesiacmi. O tom, aké mala bytosť zámery zmocniť sa ženy a jej dieťaťa, sa dá len špekulovať. Tí, ktorí mali laickejšie vysvetlenia, tiež uznávali, že zjavná inteligencia tejto bytosti ju oddeľuje od tradičných kryptidov, a boli menej naklonení považovať ju za diabla, ako skôr za mimozemskú bytosť. Niektorí dokonca verili, že bytosť matku chcela v skutočnosti doviesť k jej stratenému synovi, a preto komunikovala jeho hlasom. Tejto hypotéze však vďaka okolnostiam a desivému výzoru tvora málokto veril. Čo sa teda toho večera vlastne svedkom prihodilo a ako nakoniec pátranie po nezvestnom chlapcovi dopadlo, ostalo nakoniec stratené v histórii tajomných stretnutí.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára