Nes Cemetery je "domovom" stoviek neoznačených hrobov a miestne historky vravia, že by sa naň nemal nikto vydávať po zotmení. V roku 1857 sa viaceré kanadské teritóriá stali domovom masívneho prísunu islandských osadníkov. Mnohí z nich sa usídlili na brehoch jazera Winnipeg, kde vytlačili viaceré domorodé kmene, ktoré tam už žili tisícky rokov. Ako by toho nebolo málo, Islanďania so sebou priniesli kiahne, ktoré sa do niekoľkých mesiacov rozniesli aj po pôvodných kmeňoch. Najväčším cintorínom pre obete kiahní sa nakoniec stal Nes. Hroby boli označené len jednoduchými drevenými kolmi a k roku 1880 bol už tak preplnený, že sa tam už nedal pochovať nikto ďalší.
Mŕtvi mali na istú dobu pokoj, až kým sa o niekoľko rokov na to istý Magnús Hallgrímsson nerozhodol, že si postaví dom. Presne v strede cintorína. Hallgrímsson zrovnal niekoľko hrobov a odstránil drevené pomníky, a z čírej rozmarnosti dokonca svoj nový dom nazval "Nástrond", čo v preklade znamenalo niečo ako "pláž mŕtvych". Karta (alebo karma) sa však obrátila, keď v roku 1890 Hallgrímsson zomrel za neobjasnených okolností a jeho žena v dome odmietala ďalej žiť. Dom bol teda nakoniec opustený a dnes z neho ostávajú len nepatrné základy.
Podľa miestnej autorky a fotografky Christine Loff by sa na cintorín nemal vydávať hocikto. Oblasť je síce prístupná verejnosti, avšak cesta na miesto je obtiažna. Celé okolie je taktiež jedným veľkým močiarom, a tak sa môže kedykoľvek stať, že neopatrný návštevník spadne priamo do bažiny. Ak by sa aj niekto k základom starého domu dostal, pivnica je vraj stále otvorená, no skrytá za hustým porastom, čím hrozí, že ju človek prehliadne a spadne do nej. Samotná Loff cintorín už mnohokrát navštívila, no okrem pocitu tajomnosti a strašidelného ticha vraj nezažila nič nadprirodzené. Niektorí však rozprávajú iné príbehy.
Jedna historka z minulosti spomína chlapca, ktorý býval so svojou rodinou na farme blízko močiarov, kde leží cintorín. Ten sa jedného večera vracal domov, keď z opusteného domu začul hlas, ktorý naňho volal, aby vošiel dnu. Chlapec však mal dosť rozumu na to, aby neznámy hlas neposlúchol a z miesta ušiel. Hneď oproti cez rieku tiež istú dobu žili istí manželia, ktorí často v oknách opusteného cintorínskeho domu vídali neprirodzené svetlá. Iný príbeh zas hovorí o mužovi, ktorý sa na cintorín vydal, no všimol si, ako z domu odrazu vyšlo niekoľko tmavých postáv a mierilo priamo k nemu. Muž sa samozrejme hneď otočil a dal sa na útek.
V súčastnosti je cintorín vďaka vodnej erózii v zlom stave. Rieka každoročne vyplavuje pozostatky z hrobov a niekedy vraj celé kostry. Miestni však tieto pozostatky zbierajú, aby ich mohli znova pochovať. Farmár Gilbert Guttormsson dokonca oddane stále zbiera kosti a znova ich pochováva na cintoríne tam, kde je pôda v dobrom stave. Novšie legendy hovoria o hlasoch a speve, ktoré majú ľudí nalákať do močiarov, kde im hrozí nebezpečenstvo pádu či utopenia. Podľa oficiálnych záznamov však zatiaľ nikto takýmto spôsobom nezomrel. Tieto príbehy skôr pripomínajú tradičné bludičky z folklóru viacerých európskych krajín.
Pobrežie jazera Winnipeg je však celkovo tajomným miestom a Nes zjavne nie je výnimkou. Iné podivné javy tiež zahŕňajú svetlá na oblohe, ktoré svedkovia videli nad cintorínom a jazerom, a taktiež zjavenie ženy v bielom. Tohto ducha už ľudia videli, ako sa prechádza po pobreží, no keď sa k nemu priblížili, prízrak zmizol. Miestni výskumníci však pred vstupom na cintorín varujú skôr z iného dôvodu, akým sú duchovia. Vírus kiahní ostáva aktívny po dobu 200 rokov, a tak sa radšej od týchto hrobov treba držať ďalej.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára