Stavba tunelov bola stále vo všeobecnosti nebezpečnou činnosťou, no to platilo dvojnásobne v 19. storočí. Po zahájení stavby šli práce kvôli viacerým problémom pomaly. Robotníci dreli v drsných podmienkach, pracujúc hlavne so svojimi lopatami s pretrvávajúcim vedomím nebezpečenstva, ktoré takáto práca obnáša. A katastrofy na seba nenechali dlho čakať. V roku 1865 sa v tuneli odohrala tragédia, kedy sa toxické výpary v komíne, ktorým boli odvádzané, odrazu vznietili. To spôsobilo výbuch, ktorý poslal celú plošinu s výbavou dolu, a to priamo na skupinu trinástich mužov, ktorí pracovali na dne komína. Pumpy boli taktiež zničené, čo tiež spôsobilo zatopenie šachty.
Ostatní robotníci na povrchu si mysleli, že incident nikto neprežil. Po niekoľkých pokusoch o záchrannú akciu (čo trvalo niekoľko mesiacov) sa im však nakoniec podarilo do tunela dostať. Na mieste však objavili pochmúrnu scénu. Niektorým mužom sa po nehode zjavne podarilo prežiť, a tak si po zatopení spravili provizórnu plť. Ich smrť však potom prišla pomaly, keď ostali uväznení v temnote tunela bez šance na záchranu. K tomu istému roku sa tiež viaže príbeh o vražde, kedy odborník na výbušniny menom Ringo Kelley schválne v tuneli zle naplánoval výbuch, ktorý zabil jeho dvoch kolegov. Tí vraj nestihli dobehnúť do bunkra a boli pochovaní pod sutinami, zatiaľ čo on zmizol. Vraví sa však, že o 10 dní našli Kelleyho telo v tuneli, pričom bol zjavne uškrtený. Žeby pomsta zo záhrobia?
V roku 1868 bol na stavbu povolaný inžinier Paul Travers. Robotníci vraj už v tej dobe v tuneli pri práci počuli desivé zvuky, ktoré pripomínali krik muža v smrteľnej agónii, a tým pádom odmietali vstúpiť dnu po zotmení. Travers a istý pán Dunn z konštrukčnej spoločnosti sa tieto tvrdenia vydali overiť na vlastnú päsť. Do tunela vošli okolo deviatej večer, a po dvoch míľach sa zastavili a načúvali v tichu. O malú chvíľu sa podľa ich tvrdení vraj skutočne v diaľke ozvali zúfalé výkriky. Keď muži preskúmali okolie so svojimi lampášmi, nenašli nikoho iného. Obaja sa zhodli, že nešlo len o prievan, ktorý by zvuky vytváral.
V roku 1872 sa zas do tunela vydal doktor Owens spolu s vedúcim Jamesom McKinstreyom. Toto duo sa zjavne taktiež vydalo na amatérsky lov duchov, a podľa správ išlo o lov úspešný. Muži sa znova asi po dvoch míľach zastavili a dali sa do rozhovoru. Owensovi tunel pripadal "chladný a temný ako hrobka", a o malú chvíľu muži zrazu z diaľky začuli žalostné zvuky. Doktor potom vylíčil, ako videl svetlo, ktoré sa k nim z tmy približovalo. Muži si spočiatku mysleli, že ide o robotníka s lampášom. Keď sa však svetlo priblížilo, zmenilo farbu do modra a tvarom zrazu pripomínalo muža bez hlavy. Tento prízrak prišiel tak blízko, že sa ho obaja mohli takmer dotknúť. Po chvíli však odletel k západnému koncu tunela a zmizol.
Divoké historky však pokračovali aj po dokončení tunela. Miestny lovec Frank Webster jedného dňa v kopcoch neďaleko tunela zmizol. Pátracia skupina ho našla až o tri dni, ako sa túla pri rieke v úbohom stave. Webster bol zjavne v šoku a ostatným vyrozprával, ako ho nejaké neznáme hlasy nalákali do tunela. Tam vraj videl celý zástup duchov, pričom mu nejaká neznáma sila z rúk vytrhla jeho pušku a začala ho s ňou biť. Viacerí muži potvrdili, že Webster pri sebe pušku nemal a na tvári a tele mal modriny a škrabance, ktoré naozaj pripomínali rany po bití.
Duchovia tunela Hoosac však nie sú vraj len zlomyseľní. Príbeh jedného železničiara menom Joseph Impocco znie odlišne. Ten stále veril, že v tuneli straší, no nebál sa doň vkročiť. Duchovia mu podľa jeho vlastných slov minimálne dvakrát zachránili život. Jedného dňa Impocco odstraňoval sneh a ľad z koľajníc v tuneli, keď mu nejaký neznámy hlas rázne povedal: "Bež, Joe, bež!". V tom momente si všimol, že sa naňho z druhej strany rúti vlak, a tak sa dal na útek. Nevidel však nikoho, komu by hlas mohol patriť. Pri druhej príležitosti ho ten istý hlas varoval, aby hneď pustil páčidlo, s ktorým pracoval. V tej chvíli ním totiž prešlo viac ako 10 000 voltov a nástroj dokonca vyletel na protiľahlú stenu. Neviditeľný záchranca sa teda osvedčil znova.
V 70-tych a 80-tych rokoch minulého storočia sa do tunela začalo vydávať stále viac vyšetrovateľov, ktorí sa tam tiež stretli s nadprirodzenými javmi. Niektorí videli postavy robotníkov v typickom oblečení 19. storočia. Iní zas hlásili akúsi cudziu prítomnosť a fyzické javy, ako ťahanie za šaty. Jedna skupina študentov v tuneli cez noc nechala magnetofón. Na druhý deň boli potom na zázname počuť tlmené hlasy viacerých mužov, aj keď sa tam vtedy nikto nenachádzal. Tunel je dodnes v prevádzke a miestni tvrdia, že tam stále straší. Lovci duchov však stále riskujú, že sa k zástupu prízrakov pripoja sami, a tak je vstup do tunela na vlastné riziko.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára