Dejiny vampirizmu a rôznych foriem nemŕtvych pomstychtivých bytostí sa nájdu takmer v každej kultúre po celom svete. Okrem asi najznámejších stredovekých legiend z Európy a Transylvánie sa tejto pliage nevyhli ani exotickejšie kraje. V Grécku sa týmto obludám hovorilo "vrykolakas" a predstavovali obdobu upírov zo slovanských legiend.
V popkultúre sú upíri dnes už po dlhé roky zobrazovaní často príťažlivo a šarmantne, no v dávnejšej histórii mali od týchto elegánov nemŕtvi pekne ďaleko. Príkladom upírskeho mýtu sú aj vrykolakas (alebo aj vorvolakas či vourdoulakas), ktorí údajne terorizovali grécke obyvateľstvo v podobe zlovestných bytostí priamo zo záhrobia. V niektorých detailoch sa však legendy od klasických upírskych príbehov líšia. Vrykolakas boli bledé mŕtvoly, ktoré sa v noci púšťali za živými, ale nie vždy im pili krv. Mali vraj však schopnosť premeniť ľudí na sebe podobných, čím medzi obyvateľmi dedín a miest, kde sa panika začala šíriť, vzbudzovali značnú hrôzu. Vrykolakas typicky ľuďom zaklopali na dvere a zavolali na nich, a ktokoľvek im otvoril, zomrel a stal sa jedným z nich.
Ďalšie legendy hovoria, že obludou sa mohol stať aj človek, ktorý zomrel prirodzenou smrťou, no bol napríklad exkomunikovaný cirkvou alebo pochovaný na neposvätenej pôde. Zaujímavosťou je aj podoba pojmu vrykolakas s "werewolf", čiže vlkodlakom, čo aj pôvodne bol význam tohto slova. To sa však akosi zlialo dokopy, a tak sa vrykolakas považujú skôr za vampírske bytosti. Nie je však jasné, kedy sa tieto legendy vlastne objavili. V starovekých textoch o nich nie sú zmienky, a asi prvé správy sa objavili asi v 15. storočí. Grécky učenec Leo Allatius použil pojem vo svojich spisoch, a spolu s ním ich spomínali aj zahraniční cestovatelia a pozorovatelia.
Detailný prípad vyčíňania vrykolakas však zaznamenal až francúzsky botanik Joseph Pitton de Tournefort na začiatku 18. storočia. Ten v tom čase cestoval po mnohých gréckych ostrovoch v snahe nájsť vzácne rastliny. Keď ho cesta zaviedla na ostrov Mykonos, botanik sa stretol s niečím mimo jeho vedeckého záujmu a porozumenia. Písal sa rok 1701 a prirodzene skeptický Tournefort sa rýchlo od miestnych dozvedel, že ľudí po nociach straší istý roľník, ktorý bol zavraždený na poli za nejasných okolností. O dva dni na to ho však obyvatelia začali vídať, ako sa potuluje po meste a okolí. Vrykolakas, ako ho ľudia nazývali, spočiatku robil neplechu a ľuďom v domoch spôsoboval škody na spôsob poltergeista. Rozbíjal predmety, zhasínal lampy, objímal iných a dokonca aj kradol alkohol, no jeho vrtochy sa mali čoskoro zmeniť k horšiemu.
Niektorí miestni sa najprv na týchto historkách bavili, no keď sa začali sťažovať aj mestské autority, niečo sa muselo spraviť. Niekde sa spomína, že telo roľníka bolo exhumované a farár na ňom vykonal exorcizmus, aby vyhnal démona, inde zas k tomu pribudlo aj to, že potom miestny mäsiar z tela vyrezal srdce. Hovorilo sa, že telo bolo stále teplé a že z neho po tomto primitívnom chirurgickom zákroku vyšiel odporný zápach, ktorí miestni samozrejme prisúdili legendárnej oblude. Z týchto praktík bol Tournefort právom znepokojený a znechutený, no ako sám píše, udalostiam ešte ani zďaleka nebol koniec.
Tento zákrok na tele mŕtveho potom údajne iba znásobil jeho vyčíňanie. Ľudia začali hlásiť, že im vrykolakas v noci vyvalil dvere, okná či dokonca strechy, trhal im šaty, vyprázdňoval fľaše a džbány s alkoholom a tiež napádal kohokoľvek vo forme bitia a škrtenia. Strach obyvateľov bol taký veľký, že celé rodiny radšej spali pokope na námestí. Iní zas zvolili rovno útek mimo mesto a uchýlili sa do prírody. Tournefort si však stále stál za tým, že sa v skutočnosti nedeje nič nadprirodzené, a že miestni sú iba maximálne poverčíví. Autority však museli niečo podniknúť, a tak sa nakoniec uchýlili k poslednému zúfalému riešeniu, keď už nepomáhali ani litre svätenej vody. Telo údajného nemŕtveho bolo znova vykopané a prevezené na neďaleký ostrov, kde bolo spálené na hranici. Odvtedy mali obyvatelia Mykona od prízraku pokoj, alebo minimálne už nikto ďalší podobné hlásenie nepodal.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára