Stavba budovy sa datuje do roku 1867 a samotné svetlo bolo prvýkrát zažaté v roku 1875 s najväčším dosahom deviatich míľ. Už počas napoleonských bitiek tam stroskotala francúzska loď Séduisant, pri čom vtedy o život prišli stovky mužov na palube. Prevádzka majáku si vyžadovala len jedného pracovníka, ktorý tam slúžil minimálne rok. Do automatizácie svetla v roku 1910, kedy sa rozhodlo, že prístup k skale je extrémne náročný, sa teda vystriedalo mnoho mužov, a niektorí pri svojej službe neskončili najlepšie.
Podľa legiend hneď prvého správcu menom Henri Guezennec dohnali do šialenstva prízračné hlasy, ktoré neústupne vyžadovali jeho odchod. Muža potom vystriedal niekto menom Minou, ktorý však mal rovnaké skúsenosti s neznámymi javmi a podal podobné správy. Tévennec bol potom podľa výnimočných nariadení obsadený dvoma mužmi, a od roku 1897 povoľoval aj pobyt manželských párov. Vtedy sa začali objavovať aj znepokojivé správy o neobjasnených úmrtiach. Toho istého roku sa v majáku usídlil správca so svojou ženou, avšak muž krátko na to z nejakých dôvodov zomrel. Jeho manželka bola potom nútená dlhú dobu žiť s jeho mŕtvolou, kým po nich neprišli z pevniny, aby ich niekto vystriedal.
Tretí strážca zas zomrel v posteli, kde spal, no príčina smrti bola neznáma. Ďalší muž sa tam nasťahoval so svojím postarším otcom. Onedlho ho však našiel vo svojej posteli s prerezaným hrdlom, čo si spôsobil vlastnou britvou. Iné historky ešte spomínajú dieťa, ktoré tam taktiež umrelo, a správcu, ktorý zomrel po tom, čo akýmsi spôsobom spadol na nôž. Niekde sa dokonca uvádza, že maják bol raz aj vysvätený kňazom, čo však veľmi nepomohlo. Žena posledného správcu tam dokonca jedného dňa rodila, keď sa zrazu prihnala taká búrka, že vlny zničili jednu stenu budovy. Po automatizácii už na zradnej skale nemusel našťastie nikto ostávať, avšak tieto príbehy mnohých presviedčajú, že toto miesto obchádza smrť a duše nešťastných obetí, a nie je preto vhodné pre dlhší pobyt.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára