Zatiaľ čo väčšina pozorovaní jazerných oblúd sa odohráva na rovnakom scenári, kedy svedkovia na hladine vidia akési hrby a neznáme tvary, tieto svedectvá boli o niečo zaujímavejšie. Prvým a hlavným svedkom v tomto prípade bol biológ Nikolaj Gladkikh, ktorý sa jedného dňa v roku 1964 vydal z hlavného vedeckého tábora k jazeru s cieľom nazbierať vzorky vzácnych minerálov. Gladkikh podľa vlastných slov vstal skoro ráno, aby si šiel nabrať vodu z jazera. Pokojnú idylku hmlistého sibírskeho úsvitu však odrazu narušilo niečo, čo si vedec nevedel vysvetliť. Práve keď došiel k brehu, všimol si, že z vody niečo vylieza. Šokovaný svedok zbadal tvora pravekého výzoru s malou hlavou, ktorý sa začal pásť na vysokej tráve na brehu jazera.
Gladkikh tvrdil, že zviera malo masívne telo čiernej farby s modrastým nádychom, dlhý krk a chvost, a na hlave niečo ako malé rohy. Pripomínalo plaza, konkrétne priamo dinosaura, keďže na chrbte mal tvor aj výraznú plachtu podopieranú viacerými výstupkami, podobne ako v prípade Spinosaura či Dimetrodona. Zviera potom vkĺzlo späť do vody a po istej chvíli ho Gladkikh zazrel v strede jazera, ako chvostom víri hladinu a vytvára okolo seba vlny. Bezpochyby vyľakaný, no zároveň nadšený biológ potom vyrazil priamo do tábora, kde o svojom stretnutí povedal ostatným kolegom. Tí sa s ním onedlho k jazeru vydali, tentokrát pre istotu s puškou v ruke, kde však už našli len pošliapanú trávu na brehu.
Skupina si o tejto historke teda pomyslela skôr len to, že Gladkikhovi by mali obmedziť zásobu vodky, avšak o dva dni na to vedúci expedície, doktor Rukosujev, spolu s ďalšími dvomi asistentmi zrazu na jazere spomínaného tvora taktiež zazrel. Muži taktiež opisovali podobné zviera, s tým, že spomenuli "chrbtovú plutvu", čo však v podstate zodpovedá Gladkikhovej výpovedi. Rukosujev špekuloval, že by mohlo ísť o pravekého Ichtyosaura, čo však nezodpovedá jeho domnelému vzhľadu (ten totiž skôr pripomínal žraloka).
Netrvalo dlho a správy o tomto záhadnom tvorovi sa dostali do tlače. Keďže však neexistovala žiadna fotografia alebo iný dôkaz, ktorý by tieto správy dokladal, verejnosť čoskoro o túto senzáciu stratila záujem. Dopomohla k tomu aj odľahlá lokácia jazera, kde sa nebolo jednoduché dostať, aby sa tvrdenia mohli overiť. Stále viac ľudí začalo veriť, že išlo o podvod a príbeh si Gladkikh vymyslel. Niektorí tiež neverili, že by sa takéto predhistorické zviera kŕmilo na tráve, no to by mohlo byť spôsobené nedostatkom rýb v jazere. Keďže sa však pozorovanie odohralo v časoch studenej vojny a železná opona zabránila šíreniu mnohých informácií, je takmer nemožné vyvodzovať závery o výskyte obludy v jazere Khaiyr. Ostáva nám teda znova len jeden udivujúci príbeh o možnej existencii dávno vyhynutých zvierat.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára